Socha Justície, bohyne spravodlivosti, Frankfurt

3 Spravodlivosť, efektívnosť a verejná politika

3.1 Úvod

  • Verejné politiky hodnotíme na základe toho, či je ich zamýšľaný výsledok efektívny a spravodlivý, a či je možné uplatniť ho v praxi.
  • Ľudia môžu výsledok pokladať za nespravodlivý z rôznych dôvodov. Napríklad môžu za nespravodlivé považovať jeho prerozdelenie alebo pravidlá hry, ktoré toto prerozdelenie určujú.
  • Experimenty s využitím novej hry ultimátum nám ukazujú, že ľuďom záleží na spravodlivosti. Sú ochotní vzdať sa vlastných materiálnych odmien, aby predišli nespravodlivým výsledkom, a takisto sú ochotní ostatných za nespravodlivé konanie potrestať.
  • Úspešné verejné politiky ako dane či dotácie menia okolnosti, za ktorých sa ľudia rozhodujú. Tým prinášajú aj novú alokáciu, ktorá sa udrží len vtedy, ak ide o Nashovu rovnováhu.
  • Ak chceme presnejšie predpokladať výsledky politických rozhodnutí, musíme pochopiť reakcie ľudí na rôzne opatrenia. Práve to je pre ekonómov a tvorcov politík veľkou témou.

Počas celej histórie až dodnes majú ženy vo väčšine krajín nedostatočné zastúpenie na vedúcich politických pozíciách. Môžeme tvrdiť, že to ovplyvňuje aj verejné politiky, ktoré vláda prijíma. V krajinách, kde sú ženy spravodlivejšie zastúpené ako poslankyne, resp. hlavy štátov, sa vynakladá viac financií na podporu chudobnejších ľudí.

Ak sú však ženy na vysokých pozíciách a prijímajú sa opatrenia orientované na chudobných (napríklad v Nórsku, Švédsku a ostatných severských krajinách), ešte to nemusí znamenať, že tieto opatrenia spôsobilo práve zastúpenie žien. Je možné, že tieto krajiny len vyznávajú hodnoty, z ktorých vychádza podpora opatrení orientovaných na chudobných, a zároveň si s vyššou pravdepodobnosťou zvolia za svojich zástupcov ženy. V takomto prípade by rovnaké sociálne opatrenia zaviedli, aj keby si ženy nezvolili.

Ide o pomerne zložitú tému kauzality. Predstavili sme si ju už v podkapitole 1.8, kde sme porovnávali hospodársky rast v kapitalistickom západnom Nemecku a vo východnom Nemecku, kde sa uplatňovalo centrálne plánovanie. Z údajov na grafe 1.15 sme vyvodili záver, že rozdiely v ekonomických inštitúciách v týchto dvoch častiach Nemecka boli príčinou (a nielen koreláciou) rozdielneho ekonomického vývoja. Ekonómovia sa ďalej zaujímajú aj o to, ktorý jav spôsobuje ktorý. Ekonomické poznatky by totiž mali spĺňať kritérium užitočnosti. Užitočné sú napríklad vtedy, ak prispievajú k navrhovaniu opatrení, ktoré povedú k lepším výsledkom.

Preskúmanie zmien vo volebnom práve žien v USA a zmien vo verejnej politike, ktoré nasledovali, nám poskytuje podobnú príležitosť. Môžeme pomocou neho identifikovať, či väčšia politická moc žien zapríčinila zmeny v opatreniach. Spojené štáty predstavujú pre takýto výskum mimoriadne vhodné laboratórium. Volebný zákon sa totiž v jednotlivých štátoch líši. Ženy nezískali volebné právo vo všetkých súčasne. Ako prvý im volebné právo udelil štát Wyoming v roku 1869. V roku 1920 bolo deviatym dodatkom ústavy USA volebné právo priznané ženám vo všetkých štátoch, ktoré im ho dovtedy neudelili.

Ekonóm Grant Miller pomocou časového údaja, kedy ženy dostali volebné právo, porovnal kroky volených zástupcov, verejné výdavky na zdravie detí a ich zdravotný stav pred a po tejto zmene.1

Miller sa rozhodol sústrediť na opatrenia súvisiace so zdravotnou starostlivosťou o deti, lebo ženy sa zasadzovali práve o lepší prístup detí k zdravotníctvu. Môžeme teda predpokladať, že ženy by v tom čase presadzovali iné politiky ako muži. Ešte v 19. storočí však ľudia, ktorí presadzovali volebné právo len pre mužov, často tvrdili, že ženy zastupujú ich manželia, bratia a otcovia.

prirodzený experiment
Empirická štúdia, ktorá využíva prirodzene sa vyskytujúce štatistické premenné, pri ktorých výskumníci nemajú možnosť prideliť účastníkov do experimentálnych a kontrolných skupín, ako je to pri bežných experimentoch. Namiesto toho nám umožňujú populáciu analyzovať rozdiely v zákonoch, politikách, počasí či iných aspektoch, tak ako keby bola súčasťou experimentu. Platnosť takýchto štúdií závisí od premisy, že pridelenie subjektov do prirodzene vytvorených experimentálnych a kontrolných skupín môžeme vierohodne považovať za náhodné.

V prípade Millerovej štúdie hovoríme o prirodzenom experimente, ktorý sa podobá prípadu východného a západného Nemecka:

  • Ide o experiment: Premenná, ktorá nás zaujíma, teda volebné právo žien, predstavovala jediný rozdiel, ktorý mohol ovplyvniť verejné výdavky a zdravie detí. Iné aspekty, ktoré mohli mať na výsledky vplyv, ako napríklad základ dane v štáte či medicínsky pokrok, zachovávame na konštantnej úrovni. Sledujeme totiž rovnaký štát približne v rovnakom čase spolu so zmenami, ku ktorým dochádzalo v štátoch bez volebného práva žien.
  • Ide o prirodzenú situáciu: Experiment nebol navrhnutý alebo vykonaný v laboratóriu, ale vychádza zo skutočných historických udalostí.

Vysvetlenie logiky prirodzeného experimentu nájdeme na tomto diagrame. Jednotlivé šípky predstavujú možné príčiny, ktoré Miller skúmal.

Volebné právo žien: vývojový diagram
Celá obrazovka

Miller si vo svojom výskume položil dve otázky: Bolo volebné právo žien príčinou opatrení vlády (prvá šípka)? Zapríčinili zmeny v programoch vlády zmeny v blahobyte detí (druhá šípka)?

rozdiel v rozdieloch
Metóda, ktorá aplikuje experimentálne výskumné návrhy na výsledky pozorované v prirodzenom experimente. Jej súčasťou je porovnanie rozdielu v priemerných výsledkoch dvoch skupín, experimentálnej a kontrolnej, a to pred a po vykonaní samotnej intervencie.
kauzalita
Smer od príčiny k dôsledku, ktorý určuje, že zmena v jednej premennej spôsobuje zmenu v inej. Kým korelácia je jednoducho tvrdenie, že dve veci sa vyvíjali súčasne, kauzalita naznačuje aj mechanizmus tohto prepojenia, a teda ide o užší pojem. Pozri aj: prirodzený experiment, korelácia.

Miller sa snažil zistiť, či bolo volebné právo žien príčinou zmien vo výdavkoch na zdravie detí a jeho zlepšenia. Použil teda metódu rozdielu v rozdieloch. Aby zistil, či prvá šípka vyjadruje príčinný vzťah (teda kauzalitu) a nielen koreláciu, porovnal rozdiely vo výdavkoch pred a po zmene vo volebnom práve v štátoch, v ktorých k nej došlo, s rozdielmi vo výdavkoch v štátoch bez zmeny vo volebnom práve.

Ak bol rozdiel väčší v štátoch, kde ženy získali volebné právo, mohol z toho vyvodiť záver, že zmena vo volebnom práve zapríčinila zmeny vo výdavkoch.

Základným predpokladom metódy rozdielu v rozdieloch je, že všetky relevantné zmeny, ku ktorým došlo v štáte Wyoming medzi rokmi 1868 a 1870 (vtedy ženy získali volebné právo) s výnimkou zmeny v samotnom volebnom práve žien, boli spoločné s ostatnými štátmi, ktoré v týchto rokoch volebné právo ženám neudelili.

Čo Miller zistil?

  • Výdavky na sociálne služby sa zvýšili: Ak skúmame jednotlivé štáty podľa dátumu, od ktorého mali ženy právo voliť, zistíme, že udelenie volebného práva viedlo k zvýšeniu výdavkov na sociálne služby o 24 %. Verejné výdavky v ostatných oblastiach to nijako zásadne neovplyvnilo.
  • Výdavky na deti sa zvýšili: Do roka od prijatia deviateho dodatku americký kongres odhlasoval výrazné navýšenie výdavkov na verejné zdravie orientované na deti. Istý historik sa vyjadril, že „hlavnou hnacou silou v kongrese bol strach z trestu od voličiek pri volebných urnách.“
  • Znížila sa úmrtnosť detí: V roku 1900 sa v Spojených štátoch piatich rokov nedožilo každé piate dieťa. Úmrtnosť detí do deviateho roku života sa znížila o 8 až 15 %. Bolo to najmä dôsledkom prijatia verejných programov, predovšetkým rozsiahlych podomových kampaní o hygiene.

Zdravotnícke programy vďaka vtedajšej revolúcii v znalostiach o baktériách a ochoreniach dokázali odvrátiť približne 20 000 detských úmrtí ročne. Volebné právo žien tomu napomohlo.

V mnohých krajinách sa aj dnes ženy na politickom živote a riadení zúčastňujú oveľa menej než muži a politické systémy nezriedka menej reagujú na potreby žien než mužov. Ak však chceme preukázať, že záleží na tom, akú politickú moc ženy majú, musíme podobne ako Miller rozlišovať medzi príčinami a koreláciami.

India môže v tomto smere takisto poslúžiť ako laboratórium, aj keď pomerne nezvyčajným spôsobom. V našom videu Ekonóm v akcii Esther Duflová vysvetľuje udalosti po príkaze indickej vlády, aby si náhodne vybrané dediny na čelo miestnej samosprávy zvolili ženu.

Vo videu sa dozvedáme, že keď sa do čela miestnych samospráv dostali ženy, viedlo to k:

  • zvýšeniu verejných výdavkov na verejné služby, ktoré preferovali ženy, napr. studne,
  • zníženiu prijímania úplatkov ľuďmi pri moci,
  • zmene stereotypov – muži v týchto dedinách začali ženy vnímať ako silnejšie líderky a neprisudzovali im len úlohy v domácnosti.

Zníženie úmrtnosti detí v Spojených štátoch a zmeny v opatreniach na úrovni miestnych samospráv v Indii ilustrujú schopnosť vlády prichádzať s riešeniami problémov, ku ktorým v ekonomike dochádza.

V Spojených štátoch sa napríklad znížil počet úmrtí detí, a najmä tých z chudobnejších rodín, na ochorenia, ktorým bolo možné jednoducho predchádzať. Opatrenia navyše obmedzili rozširovanie infekčných chorôb v populácii.

Vláda v tomto prípade poskytla verejný statok – lepšie hygienické opatrenia a verejné informácie o hygiene – a ten zlepšil podmienky pre väčšinu Američanov a pomohol najmä tým najchudobnejším. Tieto dva ciele, teda zlepšenie situácie pre všetkých a zmiernenie nespravodlivosti, sú pri hodnotení ekonomických výsledkov a opatrení na ich zlepšenie najdôležitejšie.

Otázka 3.1 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Ktoré z uvedených tvrdení sú podľa Esther Duflovej z videa Ekonóm v akcii pravdivé?

  • Reforma pančajátov (miestnych samospráv) bola prirodzeným experimentom, ktorý umožnil ekonómom prisúdiť zmeny v investíciách do verejných statkov zastúpeniu žien v samospráve.
  • Duflová skúmala prístup obyvateľov dediny k ženám ako tvorkyniam politík priamymi otázkami.
  • Strednodobým dôsledkom reformy miestnej samosprávy bola zmena kariérnych cieľov dievčat.
  • Dlhodobým dôsledkom reformy miestnej samosprávy je, že dievčatá s oveľa menšou pravdepodobnosťou ukončovali školskú dochádzku pred absolvovaním druhého stupňa základného vzdelania.
  • Dediny, ktoré museli zvýšiť zastúpene žien v samospráve, sa vyberali v podstate na základe lotérie, takže môžeme predpokladať, že zmeny v prijímaných opatreniach boli spôsobené väčším zastúpením žien a nie inými charakteristikami danej dediny či obecnej samosprávy.
  • Duflová obyvateľom nekládla priame otázky. Prehrala im rovnaký politický prejav prednášaný mužom alebo ženou a požiadala ich, aby sa rozhodli, ktorý preferujú.
  • Ide o dlhodobý dôsledok reforiem miestnej samosprávy.
  • Keď dievčatá videli ženy na politických pozíciách, ich ambície sa zvýšili a s väčšou pravdepodobnosťou školu dokončili.

3.2 Ciele verejnej politiky

verejná politika
Politika, o ktorej rozhoduje vláda. Označuje sa aj ako: vládna politika.

Na priblíženie týchto dvoch cieľov verejnej politiky, teda zlepšenia situácie pre všetkých a zmiernenia nespravodlivosti, sa vraciame k problému čierneho pasažiera a tragédii spoločne využívaných statkov z predchádzajúcej kapitoly. Pozrime sa, ako môžeme pomocou verejnej politiky tejto tragédii zabrániť.

Tragédiu spoločne využívaných statkov jej autor Garrett Hardin opisuje takto:2

„Predstavme si pastvinu, ktorá je otvorená pre všetkých. … každý pastier… sa snaží maximalizovať svoj zisk… a bude sa snažiť na spoločnú pastvinu umiestniť čo najviac kusov dobytka. … pýta sa: ‚Akú užitočnosť predstavuje pridanie ďalšieho zvieraťa pre mňa …?‘ 1) Pozitívny komponent… pastier získa všetky výnosy z predaja ďalšieho kusa dobytka. 2) Negatívny komponent… nadmerné spásanie ovplyvní všetkých pastierov, takže záporná užitočnosť rozhodujúceho sa pastiera je len zlomkom celkového [negatívneho vplyvu].“

Zdá sa, že tragédii sa nedá vyhnúť:

„Jediné rozumné rozhodnutie je pre neho to, aby na pastvinu pridal ďalšie a ďalšie zviera. Ale k rovnakému záveru dospejú všetci… pastieri, ktorí sa o spoločnú pastvinu delia. Práve v tom spočíva táto tragédia. Všetci ľudia sa nasledovaním svojho vlastného záujmu rútia do záhuby. Sloboda na spoločnej pastvine dovedie do záhuby všetkých.“

Teraz sa zamyslime nad tým, ako by túto situáciu mohla zlepšiť verejná politika.

Kravy ako spoločné vlastníctvo

Tvorcovia politík by mohli podobne ako Hardin tvrdiť, že problém spočíva v tom, že k pastvine majú prístup všetci pastieri, ktorí sa rozhodujú nezávisle a zároveň nezohľadňujú, akú negatívnu externalitu spôsobia ostatným pastierom, ak na pastvinu umiestnia ďalšie kusy dobytka. Aké teda môže byť riešenie? Ak by všetky kravy vlastnili všetci spoločne, mohli by sa aj spoločne rozhodovať, koľko ich budú na pastvine pásť. V takomto prípade by externalita umiestnenia priveľkého počtu kráv na pastvinu neexistovala. Náklady spojené s nadmerným spásaním by znášali všetci členovia rozhodovacieho orgánu.

Ak by kravy vlastnili spoločne, o pastvinu by sa starali všetci. Spoločné vlastníctvo kráv by však prinieslo aj problémy. Kto by sa napríklad o ne staral? Každý z pastierov by mal motiváciu využiť prácu ostatných a nechať starostlivosť o dobytok na nich. Z tragédie spoločne využívaných statkov (v tomto prípade pastviny) sa stala tragédia spoločných kráv.

Súkromné vlastníctvo predchádza tragédii

Tvorcovia politík by mohli skúsiť iný prístup. Ak by k pastvine mal prístup len jeden pastier a ostatní nie, tento šťastlivec by rozmýšľal inak: „Ak na pastvinu umiestnim ďalšiu kravu, budem mať o jeden kus dobytka viac, no menej pastviny pre moje ostatné kravy. Preto by som mal veľkosť stáda obmedziť.“

Tragédii sa podarilo zabrániť. Ak z pastviny urobíme súkromné vlastníctvo jedného šťastného pastiera, vyriešime podstatu problému, teda že jednotliví pastieri nezohľadňovali vplyv svojich rozhodnutí na ostatných. Teraz máme na pastvine len jedného pastiera a tomu bude záležať na prípadných škodách spôsobených pastvine a dobytku nadmerným spásaním.

Je táto alokácia spravodlivá?

V akej situácii sa ocitli pastieri, ktorých sme z pastviny vylúčili? To, že sme im neumožnili prístup na pastvinu, nie je veľmi spravodlivé. Nespravodlivý výsledok nemusí byť z dlhodobého hľadiska udržateľný, a to ani vtedy, ak umožnil efektívne vyriešiť pôvodný problém.

Pri rôznych situáciách – napríklad rybároch zarábajúcich si na živobytie bez toho, aby vyčerpali zásoby rýb, farmároch, ktorí sa starajú o kanály zavlažovacieho systému, pastieroch, ktorí nadmerne spásajú pastvinu, či dvoch ľuďoch, ktorí si delia koláč – chceme vedieť opísať, čo sa deje, a zhodnotiť, či je to lepšie alebo horšie ako ostatné možné výsledky. Do opisu vstupujú fakty a do hodnotenia zasa vyznávané hodnoty.

alokácia
Opis toho, čo jednotlivci robia, aké sú dôsledky ich konania a kto vo výsledku dostane čo (napríklad stratégie jednotlivých hráčov v hre a príslušné výplaty).

Výsledok ekonomickej interakcie nazývame alokácia. Ako príklad si vezmime hru zmena klímy z druhej kapitoly. Jednotlivé štyri výsledky a príslušné odmeny pre hráčov, teda USA a Čínu, nazývame alokácia.

Pri diskusii o tragédii spoločne využívaných statkov sme výsledky hodnotili z dvoch pohľadov: zničenie pastviny nezodpovedalo rozumnému využívaniu zdrojov, no odvrátenie tragédie pridelením vlastníckeho práva k pastvine len jednému pastierovi zasa nebolo spravodlivé. Tieto dva ciele, efektívnosť a spravodlivosť, si predstavíme pomocou nového typu spoločenskej interakcie nazývanej hra ultimátum. Najskôr si hru zahráme a potom si vysvetlíme tieto dva dôležité pojmy.

3.3 Spravodlivosť a efektívnosť v hre ultimátum

hra ultimátum
Interakcia, v ktorej prvý hráč navrhne rozdelenie koláča s druhým hráčom. Ten navrhované rozdelenie môže prijať, v tom prípade obaja dostanú podiel navrhnutý prvým hráčom, alebo ponuku odmietnuť a žiadny hráč nedostane nič.

Interakcie medzi cieľmi spravodlivosti a efektívnosti, ktoré sa niekedy navzájom podporujú, no inokedy sú vo vzájomnom rozpore, preskúmame pomocou nového typu hry nazývanej hra ultimátum. Hra bola predmetom experimentov na celom svete, ktorých účastníkmi boli študenti, farmári, skladníci či lovci a zberači.

Účastníci experimentu hrali hru, v ktorej mohli vyhrať určitý obnos peňazí. Výška výhry pritom závisí od toho, akú stratégiu jednotliví hráči zvolia. Ide teda, podobne ako v experimentoch s hrou verejné statky v druhej kapitole, o strategickú interakciu, pri ktorej výška odmeny jednotlivých hráčov závisí od konania ostatných.

V takýchto experimentálnych hrách ide o skutočné peniaze. Inak by sme si nemohli byť istí, že odpovede účastníkov na hypotetickú otázku zodpovedajú ich činom v skutočnom živote.

Hráčom sa vysvetlia pravidlá hry.

  • Náhodne sa rozdelia do párov.
  • Jednému hráčovi bude náhodne pridelená úloha navrhovateľa a druhému úloha prijímateľa.
  • Účastníci sa navzájom nepoznajú, no vedia, že druhý hráč sa dostal do experimentu rovnakým spôsobom.
  • Účastníci zostávajú v anonymite.

Navrhovateľ dostane od výskumníka určitý obnos peňazí, napríklad 100 dolárov. Časť z tejto sumy má ponúknuť prijímateľovi. Dovolené je akékoľvek rozdelenie. Dokonca si môže celú sumu nechať alebo ju celú ponúknuť prijímateľovi. Túto sumu budeme volať koláč, lebo experimentom zisťujeme, ako si tento koláč rozdelia.

Rozdelenie má teda takúto podobu: x pre mňa a y pre teba, pričom x + y = 100 dolárov.

  • Prijímateľ vie, že navrhovateľ bude deliť 100 dolárov.
  • Keď prijímateľ dostane ponuku, môže ju prijať alebo odmietnuť.
  • Ak ponuku odmietne, ani jeden hráč nedostane nič.
  • Ak ju prijme, uplatní sa navrhnuté rozdelenie – navrhovateľ dostane x a prijímateľ y.

Ak napríklad navrhovateľ prijímateľovi ponúkne 35 dolárov a ten ich prijme, navrhovateľ dostane 65 dolárov a prijímateľ 35 dolárov. Ak prijímateľ ponuku odmietne, nikto nedostane nič.

Ide teda o ponuku na princípe vezmi alebo nechaj tak. Práve preto sa hra nazýva ultimátum. Prijímateľ sa musí rozhodnúť, či prijme 35 dolárov a druhému hráčovi nechá 65 dolárov, alebo peniaze neprijme, a tým odmenu odoprie aj druhému hráčovi.

Herný strom

Najprv sa pozrieme na zjednodušený prípad hry ultimátum, ktorá je zobrazená na obrázku 3.1. Nájdeme na ňom diagram nazývaný herný strom. Navrhovateľ sa môže rozhodnúť buď pre spravodlivú ponuku rozdelenia na polovicu alebo nespravodlivú ponuku vo výške 20 dolárov (80 dolárov si nechá pre seba). Prijímateľ potom môže ponuku prijať alebo odmietnuť. Odmeny sú uvedené v poslednom riadku. V skutočných experimentoch sa prijímatelia nemuseli obmedzovať len na tieto dve možnosti (spravodlivú a nespravodlivú). Mohli sa rozhodnúť pre akékoľvek rozdelenie, dokonca mohli druhému hráčovi ponúknuť všetko alebo nič.

Herný strom hry ultimátum, pri ktorej má navrhovateľ na výber len dve možnosti: výplatu rozdeliť spravodlivo alebo si nechať 80 dolárov a prijímateľovi ponúknuť 20 dolárov.
Celá obrazovka

Obrázok 3.1 Herný strom hry ultimátum, pri ktorej má navrhovateľ na výber len dve možnosti: výplatu rozdeliť spravodlivo alebo si nechať 80 dolárov a prijímateľovi ponúknuť 20 dolárov.

sekvenčná hra
Hra, v ktorej si jednotliví hráči nevyberajú stratégiu súčasne a hráči, ktorí sú na rade neskôr, vidia, aké stratégie si vybrali hráči pred nimi. Príkladom je hra ultimátum. Pozri aj: simultánna hra.

Herný strom je užitočný pri zobrazovaní spoločenských interakcií, lebo upresňuje, kto čo robí, kedy sa kto rozhoduje a k akým výsledkom to vedie. Vidíme, že v hre ultimátum si jeden z hráčov (navrhovateľ) vyberá svoju stratégiu ako prvý a druhý hráč (prijímateľ) sa rozhoduje až potom. Ide o takzvanú sekvenčnú hru. Hráč pozná konanie predchádzajúceho hráča pred svojím rozhodnutím.(na rozdiel od väzňovej dilemy).

Strategická interakcia

Navrhovateľov zisk závisí od toho, čo urobí prijímateľ. Navrhovateľ sa teda musí zamyslieť, pre akú reakciu sa pravdepodobne druhý hráč rozhodne. Preto hovoríme o strategickej interakcii. Ako navrhovateľ nemôžete najprv skúsiť ponúknuť nižšiu sumu, aby ste videli, čo sa stane. Máte totiž k dispozícii len jednu šancu. Ako by ste situáciu vyriešili, keby ste boli navrhovateľom?

  1. Predstavte si, že ste v tejto hre príjemcom: Prijali by ste ponuku (50, 50)? Prijali by ste ponuku (80, 20)?
  2. Teraz si úlohy vymeňte a predstavte si, že ste navrhovateľom: Aký podiel by ste ponúkli príjemcovi? Závisela by vaša odpoveď od toho, či je druhým hráčom váš priateľ, niekto neznámy, osoba v núdzi alebo konkurent?

Odpoveď na tieto otázky dokážeme nájsť vďaka niekoľkým pomôckam. Spravodlivé rozdelenie niečoho hodnotného (v pomere 50 : 50) je v mnohých spoločenstvách spoločenskou normou, podobne ako narodeninové darčeky pre blízku rodinu a priateľov. Spoločenské normy platia pre celú skupinu ľudí (takmer všetci ich dodržiavajú) a hovoria ľuďom, ako by sa podľa väčšiny členov spoločenstva mali správať.

Prijímateľ mysliaci si, že navrhovateľova ponuka spoločenskú normu spravodlivosti porušuje alebo je urážlivo nízka z nejakého iného dôvodu, môže byť ochotný vzdať sa vlastnej odmeny, aby tým navrhovateľa potrestal.

Cvičenie 3.1 Prijateľné ponuky

Ešte raz sa pozrime na hru ultimátum na obrázku 3.1.

  1. Predpokladajme, že navrhovateľ získal spomínaných 100 dolárov inak než od výskumníka: Mohol ich napríklad nájsť na ulici, vyhrať v lotérii, zdediť či zarobiť ťažkou prácou. Ako by sa odlišovalo prijímateľovo vnímanie ponuky (80, 20) v závislosti od toho, ako navrhovateľ peniaze získal?
  2. Predpokladajme, že navrhovateľ môže prijímateľovi ponúknuť viac ako 50 dolárov, pričom spoločenskou normou v tomto spoločenstve je 50-50: Viete si predstaviť, že by niekto v takejto spoločnosti ponúkol druhému viac ako 50 dolárov? Prečo áno, prečo nie?

Problém spravodlivosti a efektívnosti

Ak by nám ako prijímateľovi v hre ultimátum záležalo iba na vlastnej odmene, prijali by sme akúkoľvek kladnú ponuku, lebo niečo je vždy lepšie ako nič. Ak by nám ale záležalo aj na spravodlivosti a navrhovateľ by nám ponúkol veľmi nízku ponuku, ktorú by sme pokladali za nespravodlivú, mohli by sme sa rozhodnúť odmietnuť ju. Ani jeden z nás by potom nedostal nič. Výsledok, v ktorom prídeme o peniaze, nemôže byť efektívny.

Túto neefektívnosť by sme dokázali odstrániť napríklad zmenou pravidiel hry tak, aby príjemca (a to ani vtedy, ak mu veľmi záleží na spravodlivosti) nemohol odmietnuť žiadnu ponuku. Z pochopiteľných príčin sa takáto hra nazýva hra na diktátora. Peniaze by síce nezostali na stole, ale podobne ako pri vylúčení všetkých pastierov z pastviny okrem jedného (pri tragédii spoločne využívaných statkov) by sme túto situáciu len ťažko mohli označiť za spravodlivú.

Ľudia si v praxi vážia spravodlivosť

Keby sa všetci ľudia na svete riadili len vlastným záujmom a zároveň by si všetci boli istí, že sa vlastným záujmom riadia aj ostatní, navrhovateľ by predpokladal, že prijímateľ prijme akúkoľvek ponuku vyššiu ako nula. Preto by mu ponúkol najnižšiu možnú kladnú sumu, teda jeden cent, a vedel by, že príjemca ponuku prijme.

Je tento predpoklad v súlade s dátami z experimentov? Rozhodne nie. Podobne ako pri väzňovej dilemez predchádzajúcej kapitoly, ani v tomto prípade sa nestretávame s výsledkom, ktorý by sme mohli predpokladať, ak by sa ľudia riadili výlučne vlastným záujmom. Ponuky vo výške jedného centu ľudia odmietajú. Ak potrestanie sebeckého človeka tým, že odíde s prázdnymi rukami, stojí len jeden cent, nie je vôbec prekvapujúce, že väčšina ľudí to rada urobí.

Pozrime sa, ako si v hre ultimátum počínali kenskí farmári a americkí študenti.

Pozrime sa na graf 3.2. Tím výskumníkov v experimente sa skladal z antropológov a ekonómov, ktorí rovnaký experiment vykonávali po celom svete. Pred začiatkom hry požiadali účastníkov, aby (tajne) uviedli ponuky, ktoré by prijali a ktoré nie. Výška stĺpca predstavuje podiel príjemcov, ktorí boli ochotní prijať ponuku uvedenú na vodorovnej osi. Ponuky presahujúce polovicu koláča boli podľa očakávaní prijateľné pre všetkých účastníkov v oboch krajinách.

Prijateľné ponuky v hre ultimátum.
Celá obrazovka

Graf 3.2 Prijateľné ponuky v hre ultimátum.

Spracované podľa Joseph Henrich, Richard McElreath, Abigail Barr, Jean Ensminger, Clark Barrett, Alexander Bolyanatz, Juan Camilo Cardenas, Michael Gurven, Edwins Gwako, Natalie Henrich, Carolyn Lesorogol, Frank Marlowe, David Tracer, and John Ziker. 2006. ‘Costly Punishment Across Human Societies’. Science 312 (5781): pp. 1767–70.

Na grafe si môžeme všimnúť, že kenskí farmári nie sú ochotní prijímať nízke ponuky, ktoré pravdepodobne pokladajú za nespravodlivé, ale americkí študenti sú ochotní prijať ich oveľa častejšie. Takmer všetci farmári (90 %) by odmietli ponuku jednej pätiny koláča (navrhovateľ by si nechal 80 %), ale medzi študentmi by takúto nízku ponuku prijalo 63 %. Viac než polovica študentov by prijala desatinu koláča, no spomedzi farmárov by túto ponuku neprijal takmer nikto.

Hoci výsledky v grafe 3.2 naznačujú, že predstavy o spravodlivosti a jej dôležitosti sa líšia, žiadny z účastníkov kenského či amerického experimentu nebol ochotný prijať nulovú ponuku, aj keď po jej odmietnutí tiež dostal nulu.

Na grafe 3.3 nájdeme iný spôsob nazerania na tieto výsledky. Celá výška stĺpcov na grafe 3.3 predstavuje percento kenských a amerických navrhovateľov, ktorí v priebehu hry ponúkli sumu uvedenú na vodorovnej osi. Polovica farmárov napríklad navrhla 40 %. Ďalších 10 % navrhlo rozdelenie rovným dielom. Spomedzi študentov prišlo s takýmito štedrými ponukami len 11 %.

Skutočné ponuky a predpokladaný podiel odmietnutí v hre ultimátum.
Celá obrazovka

Graf 3.3 Skutočné ponuky a predpokladaný podiel odmietnutí v hre ultimátum.

Spracované podľa Joseph Henrich, Richard McElreath, Abigail Barr, Jean Ensminger, Clark Barrett, Alexander Bolyanatz, Juan Camilo Cardenas, Michael Gurven, Edwins Gwako, Natalie Henrich, Carolyn Lesorogol, Frank Marlowe, David Tracer, and John Ziker. 2006. ‘Costly Punishment Across Human Societies’. Science 312 (5781): pp. 1767–70.

Čo predstavujú stĺpce?
: Výška stĺpcov na grafe predstavuje percento kenských a amerických navrhovateľov, ktorí ponúkli sumu uvedenú na vodorovnej osi.
Celá obrazovka

Čo predstavujú stĺpce?

Výška stĺpcov na grafe predstavuje percento kenských a amerických navrhovateľov, ktorí ponúkli sumu uvedenú na vodorovnej osi.

Spracované podľa Joseph Henrich, Richard McElreath, Abigail Barr, Jean Ensminger, Clark Barrett, Alexander Bolyanatz, Juan Camilo Cardenas, Michael Gurven, Edwins Gwako, Natalie Henrich, Carolyn Lesorogol, Frank Marlowe, David Tracer, and John Ziker. 2006. ‘Costly Punishment Across Human Societies’. Science 312 (5781): pp. 1767–70.

Ako čítať graf
: Napríklad v prípade kenských farmárov 50 % na zvislej osi a 40 % na vodorovnej osi znamená, že polovica kenských navrhovateľov ponúkla prijímateľom 40 % zo sumy.
Celá obrazovka

Ako čítať graf

Napríklad v prípade kenských farmárov 50 % na zvislej osi a 40 % na vodorovnej osi znamená, že polovica kenských navrhovateľov ponúkla prijímateľom 40 % zo sumy.

Spracované podľa Joseph Henrich, Richard McElreath, Abigail Barr, Jean Ensminger, Clark Barrett, Alexander Bolyanatz, Juan Camilo Cardenas, Michael Gurven, Edwins Gwako, Natalie Henrich, Carolyn Lesorogol, Frank Marlowe, David Tracer, and John Ziker. 2006. ‘Costly Punishment Across Human Societies’. Science 312 (5781): pp. 1767–70.

Tmavá časť stĺpca predstavuje odmietnutia.
: Ak by kenskí farmári ponúkli 30 %, takmer polovica prijímateľov by ponuku odmietla (tmavá časť stĺpca je takmer rovnako vysoká ako svetlá časť).
Celá obrazovka

Tmavá časť stĺpca predstavuje odmietnutia.

Ak by kenskí farmári ponúkli 30 %, takmer polovica prijímateľov by ponuku odmietla (tmavá časť stĺpca je takmer rovnako vysoká ako svetlá časť).

Spracované podľa Joseph Henrich, Richard McElreath, Abigail Barr, Jean Ensminger, Clark Barrett, Alexander Bolyanatz, Juan Camilo Cardenas, Michael Gurven, Edwins Gwako, Natalie Henrich, Carolyn Lesorogol, Frank Marlowe, David Tracer, and John Ziker. 2006. ‘Costly Punishment Across Human Societies’. Science 312 (5781): pp. 1767–70.

Čím lepšia ponuka, tým menej prijímateľov ju odmietne.
: Pri lepších ponukách je tmavá časť relatívne menšia. Prijímatelia medzi kenskými farmármi napríklad ponuku 40 % odmietli len v 4 % prípadov.
Celá obrazovka

Čím lepšia ponuka, tým menej prijímateľov ju odmietne.

Pri lepších ponukách je tmavá časť relatívne menšia. Prijímatelia medzi kenskými farmármi napríklad ponuku 40 % odmietli len v 4 % prípadov.

Spracované podľa Joseph Henrich, Richard McElreath, Abigail Barr, Jean Ensminger, Clark Barrett, Alexander Bolyanatz, Juan Camilo Cardenas, Michael Gurven, Edwins Gwako, Natalie Henrich, Carolyn Lesorogol, Frank Marlowe, David Tracer, and John Ziker. 2006. ‘Costly Punishment Across Human Societies’. Science 312 (5781): pp. 1767–70.

Boli farmári skutočne štedrí? Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa nestačí zamýšľať nad výškou ponuky. Treba zohľadniť aj pravdepodobné úvahy navrhovateľa o tom, či by prijímateľ konkrétnu ponuku prijal. Ak sa pozrieme na graf 3.3 a sústredíme sa na kenských farmárov, môžeme si všimnúť, že len veľmi malá časť z nich navrhla, že si celý koláč nechá pre seba a ponúkla nulu (konkrétne išlo o 4 %, ako môžeme vidieť na stĺpci úplne vľavo). Nie je to prekvapivé, lebo určite vedeli, že všetky takéto ponuky budú odmietnuté (celý stĺpec je tmavý).

Na druhej strane, ak sa pozrieme na časť grafu vpravo, vidíme, že ponuka polovice koláča farmárom zaistila 100 % mieru prijatia ponuky (celý stĺpec je svetlý). Tí, ktorí ponúkli 30 %, mohli s približne rovnakou pravdepodobnosťou očakávať, že ich ponuka bude prijatá, ako že bude odmietnutá (tmavá časť stĺpca je takmer rovnako veľká ako svetlá časť).

Navrhovateľ, ktorý chce získať čo najviac, by sa rozhodol pre možnosť medzi dvoma extrémami, teda snahou všetko si nechať pre seba a rozdelením sumy rovným dielom. Farmári, ktorí ponúkli 40 %, sa s veľmi vysokou pravdepodobnosťou dočkali prijatia ponuky a získali 60 % koláča. V experimente sa polovica farmárov rozhodla ponúknuť 40 %. Ponuka bola odmietnutá len v 4 % prípadov, čo predstavuje malá tmavá časť stĺpca pri ponuke 40 % na grafe 3.3.

Teraz si predstavme, že sme kenským farmárom a záleží nám len na vlastnej odmene. Nepripadá do úvahy, aby sme prijímateľovi nič neponúkli, lebo by ponuku odmietol a my by sme tiež nedostali nič. Ak ponúkneme polovicu, máme istotu, že aj my dostaneme polovicu. S takouto ponukou bude totiž prijímateľ určite súhlasiť. Predpokladáme však, že zo situácie môžeme vyťažiť viac. Najlepšou stratégiou by bolo ponúknuť viac než nič, no menej než polovicu. Keďže farmári nízke ponuky s veľkou pravdepodobnosťou odmietali, svoju odmenu by sme maximalizovali, ak by sme ponúkli 40 %. Práve tento podiel predstavoval medzi kenskými farmármi najčastejšiu ponuku.

Podobné výpočty naznačujú, že študenti mohli maximalizovať svoju odmenu pri ponuke 30 % a táto ponuka bola tiež najčastejšou. Nižšie ponuky študentov súviseli s tým, že predpokladali (a správne), že niekedy budú prijímatelia súhlasiť aj s nízkou ponukou (dokonca aj na úrovni 10 %). Zdá sa, že sa snažili maximalizovať svoju odmenu a dúfali, že im prejde aj nízka ponuka.

V čom sa tieto dve populácie líšia? Mnohí farmári a študenti ponúkli sumu, pri ktorej by maximalizovali svoju očakávanú odmenu. Tu sa však podobnosť končí. Kenskí farmári častejšie odmietali nízke ponuky. Ide o rozdiel medzi Keňanmi a Američanmi alebo farmármi a študentmi? Alebo rozdiel súvisí s miestnymi spoločenskými normami a nie s národnosťou či profesiou? Odpovede na tieto zaujímavé otázky sa nám nepodarí nájsť len pomocou experimentov. Skôr, než z tejto situácie vyvodíme záver, že Keňania majú väčšiu averziu voči nespravodlivosti ako Američania, musíme uviesť, že v rovnakom experimente uskutočnenom na vidieku v štáte Missouri v USA obyvatelia odmietali nízke ponuky ešte častejšie ako kenskí farmári. Takmer každý navrhovateľ v experimente v Missouri ponúkol polovicu koláča.

Cvičenie 3.2 Ponuky v hre ultimátum

Vráťme sa k hre ultimátum zobrazenej na grafoch 3.2 a 3.3.

  1. Prečo podľa vás niektorí farmári ponúkli viac ako 40 % a niektorí študenti viac ako 30 %?
  2. Prečo podľa vás niektorí ponúkli menej?

Otťzka 3.2 Vyberte jednu alebo viac sprťvnych odpovedť.

Z informťciť na grafe 3.2 mťťeme vyvodiť tieto zťvery:

  • Kenskť farmťri prikladajť spravodlivosti vťťiu dťleťitosť ako americkť ťtudenti.
  • Keťania odmietnu nťzke ponuky s vyťťou pravdepodobnosťou ako Ameriťania.
  • Obe skupiny prijťmateťov sa k prijatiu alebo odmietnutiu nulovej ponuky stavajť neutrťlne.
  • Len vyťe polovica kenskťch farmťrov odmietla ponuku, pri ktorej si navrhovateť nechal 30ť%.
  • Skutoťnosť, ťe kenskť farmťri s vťťou pravdepodobnosťou odmietli nespravodlivť ponuky, a tťm sa vzdali akejkoťvek vťplaty, naznaťuje, ťe si spravodlivosť vťia viac.
  • Nťzke ponuky odmietnu s vťťou pravdepodobnosťou kenskť farmťri v experimente v porovnanť s americkťmi ťtudentmi. To neznamenť, ťe vťetci Keťania nťzke ponuky odmietnu s vťťou pravdepodobnosťou ako vťetci Ameriťania.
  • V oboch skupinťch odmietlo nulovť ponuku 100ť% prijťmateťov.
  • Len vyťe polovica kenskťch farmťrov odmietla ponuku, pri ktorej prijťmateť dostal 30ť%.

3.4 Hodnotenie výsledku: Je výsledok predchádzajúcej hry efektívny?

Keď porovnávame alternatívne ekonomické opatrenia a hovoríme, že niektorý výsledok je lepší alebo horší, hodnotíme dva aspekty alokácie:

Pareto efektívny
Alokácia, ktorá sa vyznačuje tým, že neexistuje iná technicky uskutočniteľná alokácia, pri ktorej by na tom aspoň jeden človek bol lepšie a nikto by na tom nebol horšie.
spravodlivosť
Spôsob hodnotenia prerozdelenia na základe vlastného ponímania spravodlivosti.
  • efektívnosť a
  • spravodlivosť.

Existuje množstvo ďalších aspektov, na základe ktorých by sme mohli posudzovať ekonomické výsledky. Môžu zahŕňať napríklad dôstojnosť a slobodu jednotlivca, diverzitu a súlad s náboženským presvedčením či inými hodnotami. My sa však sústredíme na efektívnosť a spravodlivosť, ako je to uvedené aj na obrázku 3.4.

Charakteristika rôznych alokácií a ich hodnotenie z pohľadu efektívnosti a spravodlivosti.
Celá obrazovka

Obrázok 3.4 Charakteristika rôznych alokácií a ich hodnotenie z pohľadu efektívnosti a spravodlivosti.

Paretova efektívnosť

Slovo efektívnosť v bežnom jazyku označuje primerané využitie zdrojov na určitý cieľ bez plytvania. Ak by napríklad spoločnosť nevyužívala svoje vodné zdroje efektívne, veľa vody by sa vyplytvalo cez deravé potrubia.

Za neefektívne by sme mohli pokladať aj to, že niektorí ľudia nemajú prístup k čistej pitnej vode, kým iní v tom istom spoločenstve na púšti zavlažujú golfové ihriská. Prečo v tomto prípade hovoríme o neefektívnosti? Možno preto, že golfisti v tomto spoločenstve by boli o niečo menej spokojní, keby nemali zavlažované ihriská, no spokojnosť ľudí, ktorí by zrazu získali prístup k čistej vode, by sa zvýšila nepomerne viac.

V ekonómii sa však pojem efektívnosť používa veľmi jednoducho a exaktne. Výsledok je efektívny vtedy, ak neexistuje iná možnosť, ktorú by niektoré z dotknutých osôb preferovali (alebo ktorú by preferoval aspoň jeden z nich, no nikto by nebol proti). V takomto význame sa používa presnejší termín Paretova efektívnosť podľa talianskeho ekonóma a sociológa Vilfreda Pareta, ktorý s touto myšlienkou prišiel.

Keď niečo označíme za ekonomicky efektívne, znie to veľmi zásadne. Nie vždy to tak však musí byť. Akékoľvek rozdelenie koláča medzi dvoch ľudí je Pareto efektívne, dokonca aj keď jeden človek dostane celý koláč, ak je splnená podmienka, že z koláča sa nič nevyhodí.

Keď sa vrátime ku golfovému ihrisku, v bežnom živote by sme mohli povedať: „Toto nie je rozumné využívanie vzácnej vody. Očividne to nie je efektívne.“ V ekonómii však Paretova efektívnosť znamená niečo iné. Nespravodlivé rozdelenie vody môže byť Pareto efektívne, ak vodu využíva niekto, kto z nej má aspoň malý úžitok. V tomto príklade sa zdôrazňuje, že kritérium efektívnosti nijako nesúvisí so spravodlivosťou, našou ďalšou dôležitou hodnotou. K hodnoteniu spravodlivosti sa vrátime v ďalšej podkapitole.

Paretovo kritérium
Podľa Paretovho kritéria je Paretova efektívnosť žiaducou vlastnosťou prerozdelenia. Pozri aj: Pareto dominantný.

Predpokladajme, že chceme pomocou myšlienky Paretovej efektívnosti porovnať dve možné alokácie, A a B, ktoré môžu byť výsledkom ekonomickej interakcie. Dokážeme povedať, ktorá je lepšia? Predpokladajme, že zistíme, že všetci účastníci interakcie preferujú alokáciu A, alebo že niektorí preferujú A, no nikto nepreferuje B (niektorí majú na obe možnosti neutrálny pohľad). Väčšina ľudí by súhlasila, že alokácia A je lepšia než B. Toto kritérium rozhodovania sa medzi A a B nazývame Paretovo kritérium.

Upozorňujeme, že ak hovoríme, že pri určitej alokácii je na tom niekto lepšie, máme tým na mysli len to, že túto možnosť preferuje. Znamená to, že by si vybral túto možnosť a nie inú možnosť dostupnú v danom momente. Ak sme teda pri určitej alokácii na tom lepšie než pri inej možnosti, neznamená to, že sme spokojnejší, zdravší alebo že máme viac peňazí. Znamená to len to, že by sme si túto možnosť vybrali skôr ako nejakú inú. Dokonca si ju môžeme vybrať napríklad z dôvodu závislosti.

Teraz uplatníme jazyk Paretovej efektívnosti na tri rôzne spôsoby organizácie spoločnej pastviny – voľný prístup (dôvod tragédie), súkromné vlastníctvo jediným pastierom a spoločné rozhodnutie všetkých pastierov obmedziť prístup k pastvine s cieľom dosiahnuť čo najvyšší príjem a zároveň pastvinu zachovať. Môžeme povedať, že:

Pareto dominantný
Alokácia A je Pareto dominantná v porovnaní s alokáciou B, ak by aspoň jedna zo zainteresovaných strán bola na tom lepšie pri A ako pri B a nikto by na tom nebol horšie. Pozri aj: Pareto efektívny.
  • nadmerné spásanie pastviny pri voľnom prístupe nie je Pareto efektívne: všetci pastieri by na tom boli lepšie, ak by obmedzili počet kráv, ktoré na pastvine pasú;
  • prechod od režimu otvoreného prístupu k režimu obmedzeného prístupu na základe spoločnej dohody by predstavoval Paretovo zlepšenie: ide o možnosť, ktorá je v porovnaní s voľným prístupom Pareto dominantná;
  • Pareto efektívne môže byť, ak pastvinu vlastní jeden človek, ale aj ak sa všetci pastieri dohodnú na spoločnom obmedzení prístupu;
  • prechod od spoločného obmedzenia prístupu k súkromnému vlastníctvu nie je Paretovým zlepšením: všetci pastieri s výnimkou vlastníka budú na tom v prípade súkromného vlastníctva horšie;
  • prechod od súkromného vlastníctva jediným majiteľom k spoločnému obmedzeniu prístupu tiež nie je Paretovým zlepšením: majiteľ by bol ako jeden z mnohých spoločných vlastníkov na tom horšie;
  • Paretovo kritérium by teda odporučilo prechod od voľného prístupu k jeho spoločnému obmedzeniu: ide o Paretovo zlepšenie. Kritérium však neurčuje, či sa má prejsť k súkromnému vlastníctvu jednotlivcom alebo spoločne regulovanému prístupu, lebo oba prípady sú Pareto efektívne.

Použitie Paretovej efektívnosti pri hre boj proti škodcom

Na grafe 3.5 sa využíva Paretovo kritérium na porovnanie štyroch alokácií v hre boj proti škodcom z druhej kapitoly. V tomto príklade predpokladáme, že Anil a Bala sa riadia vlastným záujmom, takže preferujú alokáciu so ziskom vyššej odmeny. Každý má k dispozícii dve možnosti – použiť chemický pesticíd Terminátor (T) alebo nechemickú stratégiu integrovanej ochrany proti škodcom s použitím užitočného hmyzu (I). Pripomíname, že ich odmeny predstavujú prípad väzňovej dilemy. Obaja by na tom boli lepšie, ak by sa spoločne rozhodli pre I a nie T. Bez vzájomnej koordinácie by sa však každému z nich darilo lepšie, ak by sa rozhodol pre T, bez ohľadu na to, čo urobí ten druhý.

Pareto sem – Pareto tam: Uistite sa, že rozumiete pojmom Pareto efektívny, Pareto dominantný a Paretovo zlepšenie. Prvý pojem opisuje jednu alokáciu, druhý porovnáva dve alokácie a tretí hovorí o prechode z jednej alokácie na inú.

Graf 3.5 ukazuje, že výsledok (I, I), pri ktorom obaja hráči dostanú odmenu 3, je Pareto dominantný v porovnaní s výsledkom (T, T), pri ktorom ich odmena dosiahne hodnotu 2. Potvrdzuje sa nám to aj vizuálne na grafe, lebo bod (I, I) leží vyššie a viac vpravo ako bod (T, T). Na jednotlivých snímkach na grafe 3.5 vidíme ďalšie porovnania.

Podobne si môžeme všimnúť, že pri prechode z bodu (T, T) k bodu (I, I) ide o Paretovo zlepšenie. To znamená, že druhý bod je Pareto dominantný nad prvým.

Pareto efektívna alokácia: všetky alokácie s výnimkou prípadu, kedy obaja použijú pesticíd (T, T), sú Pareto efektívne.
Celá obrazovka

Graf 3.5 Pareto efektívna alokácia: všetky alokácie s výnimkou prípadu, kedy obaja použijú pesticíd (T, T), sú Pareto efektívne.

Anilova a Balova väzňova dilema
: Na grafe vidíme odmeny v štyroch rôznych alokáciách pri hre boj proti škodcom, ktorú hrajú Anil a Bala a pri ktorej ide o väzňovu dilemu.
Celá obrazovka

Anilova a Balova väzňova dilema

Na grafe vidíme odmeny v štyroch rôznych alokáciách pri hre boj proti škodcom, ktorú hrajú Anil a Bala a pri ktorej ide o väzňovu dilemu.

Paretovo porovnanie
: Bod (I, I) leží v obdĺžniku severovýchodne od bodu (T, T), takže výsledok, v ktorom Anil aj Bala využijú užitočný hmyz, je Pareto dominantný nad výsledkom, pri ktorom by obaja použili Terminátor. Možnosť (I, I) je teda Pareto efektívna.
Celá obrazovka

Paretovo porovnanie

Bod (I, I) leží v obdĺžniku severovýchodne od bodu (T, T), takže výsledok, v ktorom Anil aj Bala využijú užitočný hmyz, je Pareto dominantný nad výsledkom, pri ktorom by obaja použili Terminátor. Možnosť (I, I) je teda Pareto efektívna.

Porovnajme (T, T) a (T, I).
: Ak Anil použije Terminátor a Bala užitočný hmyz, Anil na tom bude lepšie. Bala je však na tom ešte horšie, než keby obaja použili Terminátor. Pomocou Paretovho kritéria nedokážeme určiť, ktorý z týchto dvoch výsledkov je lepší – ani jedna alokácia nie je Pareto dominantná.
Celá obrazovka

Porovnajme (T, T) a (T, I).

Ak Anil použije Terminátor a Bala užitočný hmyz, Anil na tom bude lepšie. Bala je však na tom ešte horšie, než keby obaja použili Terminátor. Pomocou Paretovho kritéria nedokážeme určiť, ktorý z týchto dvoch výsledkov je lepší – ani jedna alokácia nie je Pareto dominantná.

Žiadna alokácia nie je Pareto dominantná nad (I, I).
: Na severovýchod od (I, I) sa nenachádza žiadna iná alokácia. Žiadna iná možnosť teda nie je Pareto dominantná nad (I, I).
Celá obrazovka

Žiadna alokácia nie je Pareto dominantná nad (I, I).

Na severovýchod od (I, I) sa nenachádza žiadna iná alokácia. Žiadna iná možnosť teda nie je Pareto dominantná nad (I, I).

Čo môžeme povedať o (I, T) a (T, I)?
: Neexistuje iná možnosť, ktorá by bola Pareto dominantná nad týmito alokáciami.
Celá obrazovka

Čo môžeme povedať o (I, T) a (T, I)?

Neexistuje iná možnosť, ktorá by bola Pareto dominantná nad týmito alokáciami.

Na tomto príklade vidíme, že užitočnosť Paretovho kritéria pri porovnávaní alokácií je obmedzená. V tomto prípade tvorcom politík alebo občanom poskytne informáciu len o tom, že (I, I) je lepšie ako (T, T).

3.5 Pridanie možnosti prerozdelenia odmien medzi hráčmi

Paretovo kritérium nie je pre tvorcov politík veľmi užitočné, a to z týchto dôvodov:

  • málo Paretových zlepšení: v prípade veľkých rozhodnutí, ktorým čelia tvorcovia politík a občania, je len málo zmien, ktoré sú skutočne výhodné pre každého, a keďže pri takmer každom novom opatrení nájdeme aj porazených, zmena súčasného stavu takmer nikdy nie je Paretovým zlepšením;
  • odškodnenie: naše doterajšie použitie Paretovho kritéria neberie do úvahy možnosť, že hra môže mať aj ďalšiu fázu; v nej možno nejakú časť odmeny jedného hráča previesť druhému hráčovi, čo by druhého hráča viac než primerane odškodnilo za stratu v prvom kole, a obaja by na tom boli lepšie ako pri zachovaní súčasného stavu.

Pozrime sa na to, ako by to mohlo fungovať. Predpokladajme, že v hre boj proti škodcom sú len dva možné výsledky – možnosť A, v ktorej obaja použijú Terminátor (T, T), alebo možnosť B, v ktorej Anil použije Terminátor a Bala sa spoľahne na užitočný hmyz (T, I). Paretovo kritérium neurčuje, ktorý z týchto výsledkov je lepší: v prípade (T, T) majú obaja rovnaké odmeny a v prípade (T, I) je na tom Anil oveľa lepšie a Bala oveľa horšie. Ak by bol teda súčasný stav (T, T), prechod k možnosti (T, I) by nepredstavoval Paretovo zlepšenie.

Tvorcovia politík by však mohli Paretovo kritérium odsunúť nabok a jednoducho sa pozrieť na celkovú odmenu, ktorá v možnosti (T, T) dosahuje hodnotu 4 a v možnosti (T, I) 5. Mohli by sa tak rozhodnúť pre uplatnenie možnosti (T, I) s podmienkou, že Anil zaplatí Balovi 1,5. Obaja by tak dostali odmenu vo výške 2,5, čo je pre oboch lepšie ako odmeny v prípade (T, T). Prevod od Anila k Balovi by mohol mať podobu dane z Anilovho príjmu, ktorá by sa potom vyplatila Balovi. Toto opatrenie nazveme (T, I) s daňou a transferom. Výsledok uplatnenia tohto opatrenia je Pareto dominantný nad výsledkom (T, T). Výsledok (T, I) s daňou a transferom je teda Pareto efektívny.

Varianty opatrenia s daňou a ransferom by boli takisto Pareto dominantné nad (T, T), ak by bola suma prevedená Balovi aspoň na úrovni 1 [aby bol na tom lepšie ako v prípade (T, T)], no nepresahovala by 2 [aby bol na tom lepšie ako v prípade (T, T) Anil].

Použitie podobného opatrenia s daňou a transferom pri výsledku (I, T), pričom Bala by platil Anilovi, by bolo tiež Pareto dominantné nad (T, T).

Verejné politiky často spájajú zmenu v alokácii (v prvej fáze hry) s transferom na odškodnenie tých, ktorých odmeny sa v novej alokácii znížia (druhá fáza).

Napríklad cieľom zníženia dovozných taríf ako súčasti liberalizácie medzinárodného obchodu je zlacnenie dovážaných tovarov, resp. vytvorenie skupiny víťazov. Porazenými sú v tomto prípade ľudia pracujúci v odvetviach, ktoré vyrábajú tovary podobné tým dovážaným. Tvorcovia politík sa môžu rozhodnúť, že porazených odškodnia tak, že pracovníkom zasiahnutým zatvorením fabrík poskytnú možnosti na rekvalifikáciu alebo presťahovanie. Niektoré krajiny takéto opatrenia aj využívajú. V praxi sa však opatrenia na liberalizáciu obchodu len zriedka spájajú s kompenzačnými opatreniami, ktoré by zabezpečili, že porazení na tom nebudú o nič horšie.

Veľkí ekonómovia Vilfredo Pareto

Vilfredo Pareto Taliansky ekonóm a sociológ Vilfredo Pareto (1848 – 1923) získal technický titul za svoj výskum rovnováhy vo fyzike.

Jeho meno sa však najčastejšie spája s koncepciou efektívnosti. Predpokladajme, že chceme porovnať dve možnosti alokácie, A a B, ktoré môžu byť výsledkom ekonomickej interakcie. Dokážeme povedať, ktorá je lepšia? Predpokladajme, že všetci účastníci interakcie by preferovali alokáciu A. Väčšina ľudí by teda súhlasila, že alokácia A je lepšia ako B. Takéto kritérium rozhodovania sa medzi A a B nazývame Paretovým kritériom. Podľa Paretovho kritéria je alokácia A dominantná nad alokáciou B, ak by aspoň jedna zo zainteresovaných strán bola na tom lepšie pri A ako pri B a nikto by na tom nebol horšie. Alokáciu A označujeme ako Pareto efektívnu, ak neexistuje iná alokácia, ktorá je uskutočniteľná (vzhľadom na dostupné zdroje, znalosti a technológie) a ani iná, ktorá dominuje prerozdeleniu A.

Pareto chcel, aby ekonómia a sociológia ako vedy vychádzali z faktov, podobne ako fyzika, ktorú študoval v mladosti.

Empirický výskum ho doviedol k pochybnostiam o myšlienke, že rozdelenie bohatstva pripomína tú dobre známu krivku, pri ktorej sa malý počet bohatých a chudobných nachádza na okrajoch distribučnej krivky a v strede je veľký počet ľudí zo strednej triedy. Namiesto tejto krivky navrhol tzv. Paretov zákon, podľa ktorého bolo vo všetkých časových obdobiach a rôznych typoch ekonomiky vždy veľmi málo bohatých a veľa chudobných.

Jeho princíp 80-20, ktorý vychádza z Paretovho zákona, tvrdí, že najbohatších 20 % populácie zvyčajne vlastní 80 % bohatstva. Ak by žil v USA v roku 2018, musel by tento princíp upraviť. Najbohatších 20 % tu totiž vlastnilo až 90 % bohatstva, čo naznačuje, že jeho zákon nie je až taký všeobecne platný, ako si myslel.

Otázka 3.3 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Ktoré z uvedených tvrdení o výsledku ekonomickej interakcie je správne?

  • Podľa Paretovho kritéria je Pareto efektívny výsledok vždy spravodlivejší než neefektívny.
  • Všetci účastníci sú spokojní s tým, čo dostanú, ak je alokácia Pareto efektívna.
  • Ak je alokácia Pareto efektívna, nie je možné, aby si niekto prilepšil bez toho, aby bol na tom niekto iný horšie.
  • Každá ekonomická interakcia má len jeden Pareto efektívny výsledok.
  • Paretova efektívnosť nesúvisí so spravodlivosťou a je možné, že Pareto efektívny výsledok je menej spravodlivý ako Pareto neefektívny. Napríklad pri hre boj proti škodcom je možnosť (T, I) efektívna, no je menej spravodlivá ako (T, T).
  • Pareto efektívne alokácie môžu byť mimoriadne nespravodlivé. Vtedy je pravdepodobné, že aspoň jeden účastník nebude s výsledkom spokojný.
  • Ak je alokácia Pareto efektívneá, nie je žiadna alokácua, ktorá by bola nad ním Pareto dominantná, teda pri žiadnej inej alokácii by nebol na tom niekto lepšie bez toho, aby na tom ostatní boli horšie.
  • Môže existovať viac než jeden Pareto efektívny výsledok. Videli sme, že tri zo štyroch alokácií v hre boj proti škodcom boli Pareto efektívne.

Otázka 3.4 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Peter, John a James sa snažia dohodnúť, ako si rozdelia tri jablká a tri pomaranče. Ktoré z uvedených tvrdení o Pareto efektívnych alokáciách sú správne?

  • Ak majú všetci radi aj jablká, aj pomaranče, existuje len jedna Pareto efektívna alokácia.
  • Ak predpokladáme, že Peter má rád aj jablká, aj pomaranče, bolo by Pareto efektívne, ak by mal všetky jablká a pomaranče.
  • Vždy je Pareto efektívne, ak Peter, John a James majú po jednom jablku a jednom pomaranči.
  • Ak predpokladáme, že všetci majú radi aj jablká, aj pomaranče, akákoľvek alokácia troch jabĺk a troch pomarančov medzi nich je Pareto efektívna.
  • Ak majú všetci radi jablká aj pomaranče, existujú minimálne tri Pareto efektívne alokácie – keď všetko ovocie dostane Peter, John alebo James. Existujú aj iné prípady Pareto efektívnej alokácie, ktoré sú spravodlivejšie.
  • Paretova efektívnosť znamená, že nie je možné, aby si niekto prilepšil bez toho, aby bol na tom niekto iný horšie. To platí aj vtedy, ak je všetko bohatstvo v rukách jednej osoby.
  • Závisí to od ich preferencií. Môže napríklad platiť, že Peter má rád jablká, ale nemá rád pomaranče, a John naopak. Vtedy by na tom boli obaja lepšie, ak by si Peter a John jablko a pomaranč vymenili.
  • Pri žiadnej alokácii nie je možné, aby si niekto prilepšil (tým, že dostane ďalší kus ovocia) bez toho, aby si niekto iný pohoršil (tým, že o kus ovocia príde).

3.6 Ako zhodnotiť, či je výsledok spravodlivý?

Keď sa Paretovo kritérium spojí s odškodnením tých, ktorým zmena opatrení spôsobí škody, možno ho využiť pri riešení oveľa širšej palety politických problémov.

Spravodlivosť nemusí automaticky znamenať, že budeme odškodňovať porazených. Predstavme si, že istá nemocnica v Európe financovaná zo všeobecných daní má možnosť odosielať svoje RTG snímky na vyhodnotenie kvalifikovaným rádiológom v Ázii. Nemocnici chýbajú prostriedky a táto možnosť je pre ňu lacnejšia. Jednou skupinou porazených sú v tomto prípade dobre platení rádiológovia v nemocnici, ktorí v dôsledku tohto kroku prídu o malú časť príjmu a žiadajú vládu o odškodnenie. Existuje možnosť, pri ktorej by tvorcovia politík túto stratu príjmu rádiológom v nemocnici nahradili a nemocnica by zároveň nejaké peniaze ušetrila, aj keď menej ako predtým.

Tvorcovia politík, ktorí majú do činenia s víťazmi a porazenými, sa však môžu vedome zasadzovať za takú zmenu opatrení, ktorá nie je Paretovým zlepšením. Namiesto toho môžu presadzovať opatrenie z dôvodu spravodlivosti. Platí to napríklad vtedy, ak by tí, ktorí niečo získajú, boli na tom zle a nutne by potrebovali ďalší príjem, kým tí, ktorí o niečo prídu, napríklad dobre platení rádiológovia z uvedeného príkladu, by boli bohatí. Doteraz naše hodnotenie výsledkov neprihliadalo na spravodlivosť.

Máme priveľa nerovnosti?

Nerovnosť sa vníma ako problém aj preto, že mnoho ľudí si myslí, že jej je priveľa.

Profesor obchodnej správy Michael Norton a psychológ a behaviorálny ekonóm Dan Ariely sa veľkej vzorky Američanov pýtali, ako by podľa nich malo byť rozdelené bohatstvo v USA, napríklad aký podiel bohatstva by mal v USA pripadať najbohatším 20 %. Okrem toho ich požiadali, aby uviedli, ako podľa nich vyzerá rozdelenie bohatstva v skutočnosti.

Na grafe 3.6 sú zobrazené výsledky. Prvé tri pruhy zobrazujú ideálne rozdelenie príjmov podľa rôznych skupín respondentov a štvrtý pruh predstavuje ich odhad skutočného rozdelenia príjmov v USA.

Z prvého pruhu zistíme, že podľa Američanov by v ideálnom prípade malo najbohatších 20 % vlastniť len o málo viac než 30 % celkového bohatstva – určitá miera nerovnosti je teda žiaduca, no nie priveľká. Ak to porovnáme so štvrtým pruhom (označeným ako odhad), zistíme, že si mysleli, že najbohatších 20 % vlastní 60 % bohatstva.

Posledný pruh ukazuje skutočné rozdelenie. V skutočnosti najbohatšia pätina vlastní až 85 % bohatstva. V skutočnom rozdelení bohatstva existujú oveľa väčšie nerovnosti, než si verejnosť myslí. Navyše stoja v ostrom kontraste s nižšou mierou nerovnosti, ktorú by si obyvatelia želali.

Rôzne skupiny sa na ideálnom rozdelení bohatstva v podstate zhodujú. Podľa Američanov s ročným príjmom presahujúcim 100 000 $ by mal byť podiel bohatstva vlastnený hornými 20 % o niečo vyšší než podľa tých, ktorí zarábali menej ako 50 000 $. Voliči Demokratickej strany by si priali spravodlivejšie rozdelenie bohatstva ako voliči Republikánskej strany a ženy preferujú väčšiu mieru rovnosti ako muži. Tieto informácie sme však do grafu 3.6 nezahrnuli, lebo rozdiely medzi týmito skupinami boli malé. Podľa Američanov by rozdelenie bohatstva malo byť oveľa rovnomernejšie, než je v skutočnosti, a to bez ohľadu na to, či sú bohatí, chudobní, republikáni alebo demokrati.

Ideálne a odhadované rozdelenie bohatstva podľa Američanov a skutočnosť.
Celá obrazovka

Graf 3.6 Ideálne a odhadované rozdelenie bohatstva podľa Američanov a skutočnosť.

Spracované podľa grafov 2 a 3 v diele Michael I. Norton and Dan Ariely. 2011. ‘Building a Better America—One Wealth Quintile at a Time’. Perspectives on Psychological Science 6 (1): pp. 9–12.

Spravodlivá nerovnosť či rozdielne podmienky?

Nie všetky prípady ekonomickej nerovnosti sú nespravodlivé. Vezmime si napríklad rozdiely v príjmoch medzi dvoma bratmi, identickými dvojčatami. Prvý je básnikom pracujúcim na polovičný úväzok ako učiteľ na základnej škole za nízky plat, no zároveň mu zostáva dostatok voľného času na jeho vášeň – poéziu. Druhý brat – inžinier strávi v práci, ktorú nemá rád, 60 hodín týždenne, aby získal vysoký plat a mohol si užívať svoje milované exotické dovolenky plné surfovania.

Obaja mali príležitosť dosiahnuť dobré vzdelanie. Básnik ukončil štúdium na univerzite po dvoch rokoch, surfista dokončil aj druhý stupeň štúdia. Inžinier surfista zarába trikrát viac než básnik, no len málo ľudí by tento rozdiel v príjme pokladalo za nespravodlivý. Na základe tohto príkladu vidíme, že existuje viac zdrojov nerovnosti než len vrodené ekonomické výhody, ktoré ľudia pokladajú za nespravodlivé.

Porovnanie medzi bratmi poukazuje na vplyv rozhodnutí jedincov, ktorí začínali na rovnakej štartovacej pozícii. Rozličné rozhodnutia ich priviedli k odlišným príjmom. Šťastie však tiež mohlo zohrať svoju úlohu. Ľudia majú rozličné názory na to, či je nerovnosť plynúca z náhody spravodlivá.

Predpokladajme, že nerovnosť medzi dvojčatami nepokladáme za nespravodlivú. Majú predsa rovnakých rodičov, takže pri narodení takpovediac vyhrali rovnakú cenu. Bratia z príkladu vyrastali v rovnakej štvrti, získali rovnakú výchovu, dostali od rodičov rovnaké gény a chodili do rovnakej školy.

Rovnakú argumentáciu by sme mohli použiť aj pri dvojčatách – sestrách, no nie medzi dvojčatami – bratom a sestrou, lebo rozdiely v príjmoch by mohli byť v tomto prípade spôsobené diskrimináciou pohlaví.

daň
Povinná platba štátu odvádzaná napr. z príjmu pracovníkov (daň z príjmu), zo ziskov firiem (daň zo zisku) alebo zahrnutá v cene tovarov a služieb (daň z pridanej hodnoty alebo daň z predaja).

Ekonómka Christina Fongová chcela zistiť, či ľudia v USA takto zmýšľajú aj vtedy, ak ide o ich politickú podporu alebo odpor voči opatreniam na zvýšenie príjmov chudobných zo všeobecných daní. Potrebné dáta získala vďaka neobvyklému prieskumu z roku 1998. Respondenti v ňom odpovedali na bežné otázky o svojej ekonomickej situácii, no okrem toho mali vyjadriť svoj názor aj na to, prečo sú niektorí ľudia v živote úspešnejší, a iným sa nedarí a či by mal štát zaviesť vysoké dane s cieľom prerozdeliť príjmy medzi chudobných.

Zistila, že osoba, ktorá si myslí, že ekonomické úspechy si vyžadujú tvrdú prácu a podstupovanie rizika, bude s oveľa menšou pravdepodobnosťou podporovať prerozdelenie príjmov chudobným než osoba, ktorá si myslí, že kľúčom k úspechu je dedičstvo, biela pleť, konexie alebo to, kto sú vaši rodičia.

Výsledky jej štúdie nájdeme na grafe 3.7. Vidíme napríklad to, že belosi, ktorí si myslia, že biela pleť je dôležitým predpokladom úspechu, vo veľkej miere podporujú prerozdelenie bohatstva medzi chudobných. Očividne je to preto, že proces, ktorým sa určuje ekonomický úspech, pokladajú za nespravodlivý.

Ako názory Američanov na príčiny ekonomického úspechu naznačujú, či budú podporovať programy vlády na prerozdelenie bohatstva chudobným, alebo budú proti nim.
Celá obrazovka

Graf 3.7 Ako názory Američanov na príčiny ekonomického úspechu naznačujú, či budú podporovať programy vlády na prerozdelenie bohatstva chudobným, alebo budú proti nim.

Graf 5.3 v diele Samuel Bowles. 2012. The New Economics of Inequality and Redistribution. Cambridge: Cambridge University Press; Christina Fong, Samuel Bowles, and Herbert Gintis. 2005. ‘Strong Reciprocity and the Welfare State’. In Handbook of Giving, Reciprocity and Altruism. Serge-Christophe Kolm and Jean Mercier Ythier (eds). Amsterdam: Elsevier.

Cvičenie 3.3 v Exceli: Ideálne rozdelenie príjmov

Stiahnite a uložte si tabuľku s údajmi z grafu 3.6.

  1. Použite existujúce stĺpce a do riadka označeného textom „Your own“ zadajte ideálne rozdelenie vo vašej krajine podľa vašich predstáv. (Ak si napríklad myslíte, že 20 % najbohatších obyvateľov vašej krajiny by malo vlastniť 40 % príjmov, do bunky B7 zadajte hodnotu 40,0).

  2. Zo svojho ideálneho rozdelenia príjmov a ostatných údajov v tabuľke vytvorte v Exceli skladaný pruhový graf. Postupujte podľa pokynov nižšie. Prevedú vás postupom vytvárania skladaného pruhového grafu v Exceli. Je vaše ideálne rozdelenie príjmov rovnaké ako ideálne rozdelenie príjmov Američanov alebo sa od neho líši (prvé tri pruhy na grafe 3.6)?

Vytváranie skladaného pruhového grafu.
Celá obrazovka

Obrázok 3.8 Vytváranie skladaného pruhového grafu.

Údaje
: Pomocou týchto údajov vytvoríme skladaný pruhový graf. Jednotlivé riadky obsahujú rozdelenia príjmov a v stĺpcoch sa uvádza konkrétna skupina spoločnosti. V poslednom riadku (modré bunky) nájdete príklad na vyplnenie svojho ideálneho rozdelenia príjmov.
Celá obrazovka

Údaje

Pomocou týchto údajov vytvoríme skladaný pruhový graf. Jednotlivé riadky obsahujú rozdelenia príjmov a v stĺpcoch sa uvádza konkrétna skupina spoločnosti. V poslednom riadku (modré bunky) nájdete príklad na vyplnenie svojho ideálneho rozdelenia príjmov.

Zostrojte skladaný pruhový graf.
: Skladaný pruhový graf bude vyzerať ako na obrázku vyššie. Ak ste označili aj text v prvom stĺpci, legenda bude obsahovať správne označenia. V opačnom prípade ich budete musieť zmeniť manuálne.
Celá obrazovka

Zostrojte skladaný pruhový graf.

Skladaný pruhový graf bude vyzerať ako na obrázku vyššie. Ak ste označili aj text v prvom stĺpci, legenda bude obsahovať správne označenia. V opačnom prípade ich budete musieť zmeniť manuálne.

Zmeňte legendu a označenia vodorovnej osi.
: Pruhy za jednotlivé kvintily sú momentálne pomenované ako Rady 1, Rady 2, atď. Potrebujeme ich názvy zmeniť tak, aby zodpovedali názvom na grafe 3.6.
Celá obrazovka

Zmeňte legendu a označenia vodorovnej osi.

Pruhy za jednotlivé kvintily sú momentálne pomenované ako Rady 1, Rady 2, atď. Potrebujeme ich názvy zmeniť tak, aby zodpovedali názvom na grafe 3.6.

Zmeňte legendu a označenia vodorovnej osi.
: Po dokončení šiesteho kroku sa označenie Rady 1 premenuje na Top 20%.
Celá obrazovka

Zmeňte legendu a označenia vodorovnej osi.

Po dokončení šiesteho kroku sa označenie Rady 1 premenuje na Top 20%.

Zmeňte legendu a označenia vodorovnej osi.
: Po dokončení siedmeho kroku budú pruhy v legende grafu označené správne.
Celá obrazovka

Zmeňte legendu a označenia vodorovnej osi.

Po dokončení siedmeho kroku budú pruhy v legende grafu označené správne.

Zmeňte legendu a označenia vodorovnej osi.
: Po dokončení deviateho kroku bude mať zvislá os správne označenie.
Celá obrazovka

Zmeňte legendu a označenia vodorovnej osi.

Po dokončení deviateho kroku bude mať zvislá os správne označenie.

Legendu presuňte do hornej časti grafu.
: Po dokončení desiateho kroku sa bude legenda nachádzať v hornej časti grafu, podobne ako v grafe 3.6.
Celá obrazovka

Legendu presuňte do hornej časti grafu.

Po dokončení desiateho kroku sa bude legenda nachádzať v hornej časti grafu, podobne ako v grafe 3.6.

Pridajte názvy osí a grafu.
: Po dokončení štrnásteho kroku bude váš graf vyzerať podobne ako graf 3.6, líšiť sa bude v poradí pruhov.
Celá obrazovka

Pridajte názvy osí a grafu.

Po dokončení štrnásteho kroku bude váš graf vyzerať podobne ako graf 3.6, líšiť sa bude v poradí pruhov.

Otázka 3.5 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Grafy 3.6 a 3.7 naznačujú, že:

  • v USA si ľudia myslia, že príjmové nerovnosti sú menšie než v skutočnosti.
  • okrem ideálneho príjmu najbohatších 20 % bolo ideálne rozdelenie príjmov všetkých skupín Američanov veľmi podobné.
  • okrem alokácie príjmov ľuďom záleží aj na tom, ako si človek tento príjem zarobil.
  • Američania s názorom, že ekonomický úspech závisí od podstupovania rizika, s nižšou pravdepodobnosťou podporia prerozdelenie príjmov v porovnaní s tými, ktorí sú presvedčení, že ekonomický úspech plynie z tvrdej práce.
  • Tento rozpor platí. Na grafe 3.6 vidíme, že odhadované rozdelenie príjmov je spravodlivejšie ako skutočné rozdelenie príjmov v USA.
  • Druhý a tretí pruh na grafe 3.6 ukazujú viditeľné rozdiely v ideálnom príjme spodných 20 % (Američania s príjmom nižším ako 50 000 $ si myslia, že spodných 20 % by malo mať v ideálnom prípade väčší podiel bohatstva).
  • Graf 3.6 ukazuje názor, že v spoločnosti sú priveľké nerovnosti. Na grafe 3.7 vidíme, že ľudia, ktorí si myslia, že ekonomické úspechy plynú z nespravodlivých procesov, s väčšou pravdepodobnosťou podporia opatrenia na prerozdelenie.
  • Na grafe 3.7 vidíme, že podpora prerozdelenia je vyššia, ak si ľudia myslia, že úspech určuje podstupovanie rizika, a nie ťažká práca.

3.7 Prečo sú (niektoré) ekonomické nerovnosti nespravodlivé? Procesné a substantívne úsudky

Nerovnosti medzi ľuďmi prekračujú rámec ekonomických rozdielov a obavy o nespravodlivosť nie sú jediným dôvodom námietok voči nerovnostiam.

Keď ľudia tvrdia, že nerovnosti sú privysoké, zvyčajne majú na mysli rozdiely medzi ľuďmi v niektorých z uvedených aspektov:

  • Príjem: finančná odmena (alebo iný ekvivalent), ktorú jednotlivec získal za výmenu tovarov a služieb.
  • Hodinová mzda: odmena za príslušné množstvo odvedenej práce.
  • Zdravotný stav: napríklad dĺžka života.
  • Šťastie: ekonómovia, psychológovia a ďalší výskumníci vyvinuli indikátory na meranie subjektívneho blahobytu.
  • Sloboda: keď človek môže robiť, čo chce, alebo byť tým, čím chce, bez spoločenských obmedzení.
  • Rešpekt, dôstojnosť alebo spoločenské postavenie.

Mnohí ľudia namietajú proti ekonomickým nerovnostiam, najmä proti extrémnym rozdielom, aj bez ohľadu na ich pôvod a to, či sú spravodlivé, napríklad:

  • Ľudia by mali dostať druhú šancu: chyby na začiatku života (napríklad ak sa niekto v škole dostatočne nesnaží) by nemali človeka odsúdiť na celý život s nízkym príjmom.
  • Ekonomické nerovnosti môžu ohroziť demokraciu.
  • V spoločnosti záleží na dôstojnosti a rešpekte: veľké ekonomické rozdiely medzi ľuďmi ich dosiahnutie sťažujú.3

My sa však sústredíme na to, prečo sa niektoré ekonomické nerovnosti pokladajú za nespravodlivé, najmä pokiaľ ide o príjem a bohatstvo.

Hodnotenie spravodlivosti cez závoj nevedomosti

Americký filozof John Rawls (1921 – 2002) vymyslel spôsob, ako si ujasniť vlastné ponímanie spravodlivosti. Pomôže nám to nájsť spoločnú reč o hodnotách s inými. Predstavme si takúto situáciu: S priateľom idete po prázdnej ulici a na zemi uvidíte stodolárovú bankovku. Ako by ste si nález rozdelili? Budeme sa riadiť troma krokmi:

  1. Spravodlivosť platí rovnako pre všetkých, ktorí sú súčasťou interakcie: dourčeného pravidla na rozdelenie nájdených 100 dolárov nemôže vstupovať totožnosť hráčov. (Na základe tejto zásady by sme napríklad ako nespravodlivé odmietli pravidlá hry monarchie, v ktorej je hlavou štátu konkrétna osoba, napríklad Juraj III.; demokratická ústava určuje, ako sa vyberá hlava štátu, nie kto ňou bude.)
  2. Predstavme si závoj nevedomosti: spravodlivosť platí pre každého, teda aj pre nás. Preto nás Rawls nabáda k tomu, aby sme si predstavili sami seba za závojom nevedomosti – za ním by sme nevedeli, aké postavenie by sme mali v spoločnosti, o ktorej uvažujeme. Napríklad môžeme byť mužom alebo ženou, zdraví alebo chorí, bohatí alebo chudobní (resp. mať bohatých alebo chudobných rodičov), súčasťou väčšinovej alebo menšinovej etnickej skupiny, atď. Pri hre o 100 dolároch nájdených na ulici by sme nevedeli, či sme peniaze zdvihli my, alebo len reagujeme na ponuku.
  3. Spoza závoja nevedomosti si môžeme utvoriť úsudok: môže ísť napríklad o výber súboru inštitúcií, teda pravidiel hry, ktoré určia, kto čo dostane , pričom si predstavujeme, že sa môžeme stať súčasťou posudzovanej spoločnosti a s rovnakou pravdepodobnosťou budeme zastávať ktorúkoľvek z pozícií jednotlivcov v danej spoločnosti.

Vďaka závoju nevedomosti dokážeme pri vytváraní úsudku o spravodlivosti niečo veľmi náročné – vcítiť sa do kože ľudí, ktorí sa od nás výrazne odlišujú. Podľa Rawlsa budeme potom lepšie schopní posúdiť ústavu, zákony, postupy dedenia a iné inštitúcie spoločnosti ako nestranní pozorovatelia.

Závoj nevedomosti nám poskytuje nástroj nazerania na nerovnosti a spravodlivosť, nejde však o vyjadrenie o tom, či niečo je alebo nie je spravodlivé.

substantívne spravodlivostné úsudky
Úsudky vychádzajúce z charakteristiky samotnej alokácie a nie z procesu, ako k nemu došlo. Pozri aj: procesné spravodlivostné úsudky.
procesné spravodlivostné úsudky
Hodnotenie výsledku na základe toho, ako k alokácii došlo, a nie podľa vlastností samotného výsledku (napr. do akej miery je nerovný). Pozri aj: substantívne spravodlivostné úsudky.

Dve štúdie o prístupe Američanov k spravodlivosti z predchádzajúcej podkapitoly nám poskytujú základné poznatky o tom, ako ľudia hodnotia rozdiely v týchto aspektoch. Alokácia sa môže považovať za nespravodlivú z týchto dôvodov:

  • miera nerovnosti: môže ísť o nerovnosť v príjmoch, subjektívnom blahobyte alebo rozdelení bohatstva (graf 3.6); ide o tzv. substantívne spravodlivostné úsudky;
  • spôsob vzniku nerovností: môžu byť napríklad výsledkom sily alebo rasovej diskriminácie, konkurencie na základe rovnakých podmienok alebo usilovnej práce (graf 3.7); v tomto prípade hovoríme o tzv. procesných spravodlivostných úsudkoch.

Substantívne úsudky

Substantívne úsudky sú hodnotením samotnej alokácie, teda častí koláča, ktoré jednotlivci získajú. Zo správania účastníkov experimentu s hrou ultimátum (graf 3.2) vieme, že veľa ľudí by alokáciu, v ktorej si navrhovateľ nechá 90 % koláča, pokladalo za nespravodlivú. Ide o substantívny úsudok o nespravodlivosti ekonomickej nerovnosti.

Na formulovanie substantívneho spravodlivostného úsudku nám postačujú informácie o samotnej alokácii. Pravidlá hry alebo iné faktory, ktoré vysvetľujú, prečo k takejto alokácii došlo, nás nezaujímajú.

Predstavme si, že by sme žili v spoločnosti, v ktorej má jedna časť obyvateľstva obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti. Viedlo by to v tejto skupine k vysokej chorobnosti a úmrtnosti detí a nízkej priemernej dĺžke života. Ostatní členovia obyvateľstva využívajú vynikajúcu zdravotnú starostlivosť vrátane kozmetickej chirurgie a iných kozmetických ošetrení. Mohli by sme usúdiť, že táto situácia nie je spravodlivá.

Čo je však na nej nespravodlivé?

Jednou z odpovedí je, že presunutie zdravotníckeho personálu a zdravotníckych zariadení by mohlo viesť k výraznému zlepšeniu zdravotnej starostlivosti pre znevýhodnenú skupinu, pričom zdravie zvýhodnenej skupiny by sa nijako zásadne nezhoršilo. Na základe tejto argumentácie môžeme nerovné ekonomické výsledky považovať za nespravodlivé vtedy, ak by zníženie nerovnosti zásadne zlepšilo blahobyt chudobnejšej skupiny, pričom blahobyt majetnejších ľudí by sa zásadne neznížil.

Tento pohľad sa zakladá na porovnaní blahobytu (resp. užitočnosti) jednotlivcov a toho, ako by naň vplývala zmena zdrojov dostupných pre danú skupinu. Pochádza od utilitaristického ekonóma a filozofa Jeremyho Benthama (1748 – 1832) a mohli by sme ho nazvať utilitárnou, resp. Benthamovou nespravodlivosťou.

S druhým (a pomerne odlišným) pohľadom na nespravodlivosť nerovností prišiel John Rawls vo svojej eseji Spravodlivosť ako férovosť. Rawls tvrdil, že spravodlivá spoločnosť sa okrem rovnosti práv a slobôd a rovnakých príležitostí na zlepšenie vlastnej situácie vyznačuje aj tým, že najchudobnejší ľudia sú na tom najlepšie, ako môžu.4 Ak to neplatí, hovoríme o Rawlsovej nespravodlivosti.

Uvedené argumenty neznamenajú, že ekonomické nerovnosti nikdy nie sú spravodlivé, alebo že rovnosť príjmov či bohatstva je normou, na základe ktorej by sme nespravodlivosť mali posudzovať. Ak dokážeme lekárom poskytnúť motiváciu na riešenie zdravotných potrieb chudobných tak, že im budeme platiť viac ako iným, tak ich vyšší príjem nie je v rozpore s Rawlsovou spravodlivosťou.

Procesné úsudky

Pri procesných úsudkoch ide o spravodlivosť na základe spôsobu vzniku nerovnosti. Nesústredíme sa na to, aký chudobný alebo bohatý niekto je, ale na to, prečo je daný človek chudobný alebo bohatý.

Pravidlá hry, ktoré nerovnosť spôsobili, možno hodnotiť napríklad na základe týchto aspektov:

  • Dobrovoľná výmena súkromného vlastníctva získaného legitímnym spôsobom: Boli kroky, ktoré viedli k príslušnej alokácii, výsledkom slobodných rozhodnutí dotknutých osôb? Kupovali, resp. predávali všetci zúčastnení veci, ktoré získali dedením, kúpou alebo vlastnou prácou? Alebo išlo o podvod či použitie sily?
  • Rovnaké príležitosti na ekonomické výhody: Mali ľudia rovnaké príležitosti získať veľký podiel z celku alebo boli diskriminovaní na základe svojej rasy, sexuálnej orientácie, pohlavia či rodičov?
  • Zásluhovosť: Brali pravidlá hry, ktoré viedli k nerovnosti, do úvahy, do akej miery jednotlivci potrebujú príslušný podiel alebo si ho z iného dôvodu zasluhujú?

Na základe týchto troch rozličných úsudkov dokážeme posúdiť výsledok v hre ultimátum. Pravidlá hry v experimente bude väčšina ľudí pokladať za procesne spravodlivé:

  • navrhovatelia, ktorí môžu očakávať, že nedostanú menej ako polovicu koláča a pravdepodobne dokonca viac, sa vyberajú náhodne;
  • hra sa hrá anonymne, takže nezáleží na tom, kto konkrétny hráč je (napríklad na jeho mene, titule či inom aspekte jeho identity);
  • všetky kroky sú dobrovoľné. Prijímateľ ponuku môže odmietnuť a navrhovateľ môže zvyčajne ponúknuť akúkoľvek sumu.

Tieto pravidlá hry sú (procesne) spravodlivé. Ale ako sme si mohli všimnúť, kroky navrhovateľov sú často vnímané ako (substantívne) nespravodlivé.

Teraz si predstavme, že navrhovatelia sa vyberajú na základe etnického pôvodu a pohlavia, takže by sa nimi mohli stať len muži európskeho pôvodu. Táto hra by bola procesne nespravodlivá, lebo pozícia v hre, ktorá môže získať najvyššiu odmenu, sa prideľuje na základe pravidla, ktoré diskriminuje ženy a Neeurópanov.

Naznačuje to, že podľa mnohých ľudí nemožno na otázku, koľko nerovnosti je priveľa, odpovedať bez toho, aby sme vedeli, prečo je istá rodina alebo osoba bohatá alebo chudobná. Veľa ľudí je toho názoru, že je nespravodlivé, ak príjem zásadne závisí od vrodených charakteristík, napr. rasy, pohlavia či krajiny pôvodu. Nerovnosti založené na usilovnej práci alebo podstupovaní rizika vnímajú ľudia ako nespravodlivé oveľa menej často.

Ekonómka Helen Millerová sa vo videu prihovára študentom Manchesterskej univerzity vo Veľkej Británii v roku 2017. Predstavuje im niekoľko otázok z oblasti daňovej spravodlivosti a pýta sa: „Aká by bola spravodlivá daňová sadzba pre Georgea Harrisona?“ (George Harrison bol v 60. a 70. rokoch minulého storočia sólovým gitaristom skupiny Beatles. Svojho času bola skupina Beatles najslávnejšou popovou skupinou na svete. Zarábal nadpriemerný príjem, čo znamenalo, že jeho časť sa zdaňovala sadzbou 95 %.)

George Harrison mal na nespravodlivosť 95 % hraničnej daňovej sadzby taký silný názor, že so skupinou Beatles v roku 1966 napísal a nahral skladbu Taxman. Spieva sa v nej: „Let me tell you how it will be/There’s one for you, 19 for me.“ (Ja ti poviem, ako to bude: / jeden tebe, 19 mne.)

Nezhody o otázkach hodnôt nedokáže vyriešiť filozofia, ekonómia ani iná veda. Ekonómia však dokáže vysvetliť:

  • ako môžu rôzne rozmery nespravodlivosti spolu súvisieť: napríklad ako môžu pravidlá hry, ktoré zvýhodňujú niektorú skupinu, ovplyvniť rozsah nerovností v príjmoch;
  • voľbu medzi cieľmi spravodlivosti a efektívnosti: napríklad či sú isté druhy nespravodlivosti potrebné na dosiahnutie efektívnych výsledkov alebo či nespravodlivosť (ako v hre ultimátum) niekedy vedie k neefektívnym výsledkom (pripomíname, že ak je ponuka odmietnutá, peniaze nedostane nikto);
  • verejné politiky na riešenie otázok týkajúcich sa nespravodlivosti: ako možno nespravodlivosť znížiť prostredníctvom činnosti vlády a iných orgánov;
  • vplyv zavedenia nových opatrení: ekonómia dokáže zmerať vplyv opatrení, keď podniky, jednotlivci a iní súkromní ekonomickí aktéri zareagujú na príležitosti a obmedzenia, ktoré nové prostredie prinieslo, a tieto informácie následne využiť na tvorbu lepších opatrení v budúcnosti.

Posledná odrážka predstavuje našu ďalšiu výzvu – povedie opatrenie zavedené vládou k zamýšľaným výsledkom, aj keď okrem krokov vlády zohľadníme aj reakcie súkromných aktérov?

Cvičenie 3.4 Substantívna a procesná spravodlivosť a závoj nevedomosti

Predstavte si spoločnosť, v ktorej žijete, alebo nejakú inú, ktorú dobre poznáte.

  1. Ak by sa mala v tejto spoločnosti zvýšiť spravodlivosť (podľa substantívneho spravodlivostného úsudku), chceli by ste, aby sa dosiahla väčšia rovnosť v príjmoch, šťastí alebo slobode? Prečo? Vylučovali by sa tieto aspekty?
  2. Sú na dosiahnutie väčšej substantívnej spravodlivosti v tejto spoločnosti potrebné aj iné faktory?
  3. Aká spravodlivá je táto spoločnosť podľa procesného spravodlivostného úsudku?
  4. Predpokladajte, že by ste sa za rawlsovským závojom nevedomosti mohli rozhodnúť pre život v spoločnosti, v ktorej by bol jeden (ale len jeden) z troch procesných štandardov spravodlivosti (dobrovoľná výmena majetku, rovnosť príležitostí a zásluhovosť) určujúcim princípom organizácie inštitúcií. Ktorý procesný štandard by ste si vybrali a prečo?

Otázka 3.6 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Ktoré z uvedených tvrdení o substantívnych spravodlivostných úsudkoch sú správne?

  • Spravodlivosť môže závisieť od osobnej slobody jednotlivca rozhodovať sa bez spoločenských obmedzení.
  • Ak všetci jednotlivci dostávajú rovnaký príjem, spravodlivosť alokácie už nie je možné zvýšiť.
  • Šťastie nemožno objektívne merať, preto ho nemožno použiť na hodnotenie spravodlivosti alokácie.
  • Ak dvaja ľudia prijímajú substantívne spravodlivostné úsudky o rovnakej situácii, určite sa zhodnú.
  • Substantívne úsudky môžu vychádzať z osobnej slobody jednotlivca, teda z toho, do akej miery môže robiť, čo chce, a byť tým, čím chce, bez spoločenských obmedzení.
  • Spravodlivosť môže závisieť skôr od šťastia jednotlivca než od jeho príjmu. Napríklad môžeme predpokladať, že človek s vážnym postihnutím potrebuje pre spokojný život vyšší príjem ako ľudia bez postihnutia.
  • Ekonómovia vyvinuli indikátory na meranie subjektívneho blahobytu. Sú síce nedokonalé, no vďaka nim môžeme medzi kritériá na hodnotenie alokácie zaradiť aj šťastie.
  • Nemusia sa zhodnúť, ak na hodnotenie situácie používajú odlišné kritériá. Jeden z nich môže napríklad spravodlivosť posudzovať z hľadiska príjmu a druhý z hľadiska spokojnosti.

Otázka 3.7 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Ktoré z uvedených tvrdení o procesných spravodlivostných úsudkoch sú správne?

  • Predstavte si hru ultimátum, v ktorej sa môžu navrhovateľmi stať iba ľudia s vysokoškolským titulom. Keďže navrhovateľ môže navrhnúť akúkoľvek sumu a prijímateľ sa slobodne rozhoduje, ako zareaguje, hra je procesne spravodlivá.
  • Systém transferov, kde tí, ktorí dostávajú príjem, platia dane a z nich sa následne financujú dávky pre nezamestnaných, sa môže, ale nemusí pokladať za procesne spravodlivý.
  • Procesná spravodlivosť so sebou prináša substantívnu spravodlivosť.
  • Substantívna spravodlivosť so sebou prináša procesnú spravodlivosť.
  • V tomto prípade existuje nerovnosť v príležitosti získať ekonomickú výhodu, lebo navrhovateľmi (ktorí zvyčajne získajú väčšiu časť koláča ako prijímatelia) sa môžu stať len ľudia s vysokoškolským titulom. Preto táto hra nie je procesne spravodlivá.
  • Procesné spravodlivostné úsudky môžu zohľadňovať zásluhovosť. Otázka teda znie, či pravidlá hry, ktoré určujú alokáciu, zohľadňujú spoločenské normy o zásluhovosti.
  • Substantívne nespravodlivý výsledok (napr. nespravodlivá alokácia) môže pochádzať aj zo spravodlivého procesu (napr. dobrovoľných výmen).
  • Vyhrážanie na dosiahnutie rovnosti príjmov síce môže byť substantívne spravodlivé, no o procesnej spravodlivosti hovoriť nemôžeme.

3.8 Zavádzanie verejných politík

Volebné právo žien viedlo v USA k zníženiu detskej úmrtnosti. Keď náhodne vybrané indické dediny museli viesť ženy, pomohlo to zmeniť priority vo výdavkoch tak, že z toho mali ženy úžitok.

Štáty opatrenia zavádzajú prostredníctvom kombinácie týchto faktorov:

  • zákazy a nariadenia: vláda môže niektoré kroky jednoducho nariadiť (povinná školská dochádzka) alebo zakázať (používanie olovnatého paliva v autách);
  • stimuly: opatrenie môže zmeniť výhody alebo náklady alternatív, ktoré má jednotlivec k dispozícii;
  • sprístupnenie informácií: ľudia môžu tieto informácie využiť pri rozhodovaní o svojom konaní.

Štáty môžu ľuďom zadávať príkazy len v obmedzenej miere, čo pre tvorcov politík predstavuje problém. Dokonca ani niečo také jednoduché ako zavedenie maximálnej rýchlosti na diaľnici ľuďom nezabráni jazdiť rýchlo. Pravidlo len zmení kontext, v ktorom sa vodič rozhoduje o rýchlosti jazdy.

Výsledkom vládneho opatrenia teda nie je niečo, čo vláda nariadi. Ide skôr o výsledok interakcie medzi krokmi vlády a súkromnými rozhodnutiami dotknutých osôb.

Nashova rovnováha
Súbor stratégií (jednej za každého hráča v hre), pri ktorom jednotliví hráči používajú voči stratégiám ostatných svoju optimálnu stratégiu.

Ako dokážu vládne opatrenia zmeniť ekonomické výsledky tým, že zmenia rozhodovanie ľudí, dokážeme lepšie pochopiť pomocou teórie hier a myšlienky Nashovej rovnováhy, ktorej sme sa venovali v podkapitole 2.11. Pripomíname, že Nashova rovnováha je taká kombinácia stratégií hráčov, pri ktorej si každý hráč zvolil optimálnu stratégiu vo vzťahu k stratégiám ostatných hráčov, takže nikto z nich nemá motiváciu svoju stratégiu meniť.

Pri analýze verejných politík sa používa Nashova rovnováha aj Paretova efektívnosť. Treba však pamätať, že odkazujú na úplne iné aspekty spoločenskej interakcie. Tabuľka 3.9 vysvetľuje vzťah medzi týmito dvoma myšlienkami pomocou hry neviditeľná ruka (výber plodiny) a hry boj proti škodcom.

  Pareto efektívne Pareto neefektívne
Nashova rovnováha Anil pestuje maniok, Bala pestuje ryžu (hra neviditeľná ruka trhu) Obaja použijú Terminátor a nie užitočný hmyz (hra boj proti škodcom)
Bez Nashovej rovnováhy Obaja použijú užitočný hmyz alebo jeden použije Terminátor a druhý užitočný hmyz (hra boj proti škodcom) Bala pestuje maniok, Anil pestuje ryžu alebo obaja pestujú rovnakú plodinu (hra neviditeľná ruka trhu)

Tabuľka 3.9 Porovnanie Paretovej efektívnosti a Nashovej rovnováhy v dvoch hrách.

Jednotlivé prvky v tabuľke sú príkladmi kombinácií podľa názvu stĺpca a riadka. Bunka dolu vľavo napríklad hovorí, že tri zo štyroch výsledkov v hre boj proti škodcom (obaja použijú užitočný hmyz, Bala použije Terminátor a Anil užitočný hmyz alebo Anil použije Terminátor a Bala užitočný hmyz) sú Pareto efektívne, no ani jedna z týchto troch možností nie je Nashovou rovnováhou.

Využitie spravodlivosti a efektívnosti pri predchádzaní tragédii spoločne využívaných statkov

Vráťme sa k tragédii spoločne využívaných statkov a pozrime sa na ňu konkrétnejšie (aj keď v tomto štádiu stále pomerne nerealisticky). Tragédiu spoločne využívaných statkov sme si predstavili v kapitole 2 podkapitole 2.2. Možno ju označiť za väzňovu dilemu, pri ktorej je dominantnou stratégiou nadmerné spásanie, hoci by obmedzenie množstva zvierat, ktoré sa na nej pasú, viedlo k vyšším odmenám pre oboch hráčov.

Predpokladajme, že na spoločnej pastvine sú len dvaja pastieri a každý tam môže umiestniť 10 alebo 20 kráv. Maticu odmien k tejto interakcii nájdeme na obrázku 3.10.

Nadmerné spásanie spoločnej pastviny.
Celá obrazovka

Obrázok 3.10 Nadmerné spásanie spoločnej pastviny.

To, že ide o väzňovu dilemu, si môžeme overiť pomocou skutočnosti, že bez ohľadu na to, ako sa rozhodne hráč B (či obmedzí alebo neobmedzí množstvo kráv, ktoré na pastvinu umiestni, na 10), hráč A dosiahne najvyššiu odmenu, ak na pastvinu umiestni 20 kráv. Ak bude totiž pásť viac kráv, dosiahne odmenu 12 a nie 10, ak sa hráč B rozhodne počet kráv obmedziť na 10, a 8 a nie 6, ak sa hráč B rozhodne pre 20 kráv.

To isté platí aj pre hráča B – bez ohľadu na to, ako sa rozhodne hráč A, optimálnou stratégiou hráča B je na pastvinu umiestniť 20 kráv. Obaja hráči by však na tom boli lepšie (odmena 10 a nie 8), ak by obaja na pastvinu umiestnili nižší počet kráv. Nadmerné spásanie je Nashovou rovnováhou.

Účinné vládne opatrenie môže túto situáciu zmeniť pomocou zmeny Nashovej rovnováhy. Ako takéto opatrenie môže vyzerať?

Zmena Nashovej rovnováhy pomocou zdanenia nadmerného spásania

V úvode kapitoly sme si predstavili jedno z možných riešení – prístup na pastvinu umožniť len hráčovi A a hráča B z nej vylúčiť. Ide o zásadnú zmenu hry. Hráč A by potom mohol na pastvinu umiestniť všetkých svojich 20 kráv, hráč B by tam nepásol žiadne. Hráč A by teda získal odmenu 20 a hráč B 0. Hoci sa problém nadmerného spásania vyriešil, pre hráča B je toto riešenie nespravodlivé.

Štát by sa však mohol rozhodnúť pre spravodlivejší prístup. Problém nadmerného spásania vzniká preto, že každému pastierovi záleží pri rozhodovaní o množstve kráv len na vlastnej odmene. Keď teda hráč A porovnáva chov dvadsiatich kráv s desiatimi, pričom hráč B pasie len desať kráv, zaujíma ho, ako to ovplyvní jeho vlastnú odmenu. Tá sa pri vyššom počte kráv zvýši z 10 na 12. Skutočnosť, že odmena hráča B sa zníži z 10 na 6, ho už nezaujíma. Hráč A ignoruje náklady, ktoré jeho konanie spôsobí hráčovi B.

Ak by sa hráč A riadil altruizmom, možno by mu záležalo na škode, ktorú hráčovi B spôsobí, a k nadmernému spásaniu by nedošlo. Na to, aby k nadmernému spásaniu nedošlo, by napríklad stačilo, aby hráči boli blízki priatelia alebo príbuzní. Teraz si však predstavme, že sa vôbec nepoznajú a vôbec im na tom druhom nezáleží. Ako sme si ukázali v kapitole 2 v hre s Anilom a Balom, ak by do interakcie naozaj vstupovali len dvaja ľudia, pravdepodobne by sa aspoň trochu poznali. Tu však prípad dvoch hráčov používame ako zjednodušenie, aby sme pochopili, čo by sa mohlo stať, ak by na pastvine boli desiatky či dokonca stovky pastierov, z ktorých by sa mnohí nepoznali.

Štát by však tento problém mohol vyriešiť opatrením, na základe ktorého by pastier s desiatimi kravami musel za každú ďalšiu zaplatiť daň vo výške 0,4. Predpokladáme, že štát daňové príjmy využije na iný účel, ktorý s nadmerným spásaním nesúvisí. Znamená to, že sa nemusíme zaoberať tým, na čo sa táto daň využije. Na základe nového daňového opatrenia by pastier, ktorý sa rozhodne na pastvinu namiesto desiatich kráv umiestniť dvadsať, musel zaplatiť daň vo výške 4. Daň z nadmerného spásania zmení aj maticu odmien, ako to vidíme na obrázku 3.11.

Daň z nadmerného spásania odvráti tragédiu spoločne využívaných statkov.
Celá obrazovka

Obrázok 3.11 Daň z nadmerného spásania odvráti tragédiu spoločne využívaných statkov.

Pôvodná situácia
: Na obrázku 3.10 (ako je uvedený aj tu) dochádzalo k nadmernému spásaniu, lebo pastieri ignorovali náklady, ktoré svojím konaním spôsobia tomu druhému. Nashovou rovnováhou je (neobmedziť, neobmedziť).
Celá obrazovka

Pôvodná situácia

Na obrázku 3.10 (ako je uvedený aj tu) dochádzalo k nadmernému spásaniu, lebo pastieri ignorovali náklady, ktoré svojím konaním spôsobia tomu druhému. Nashovou rovnováhou je (neobmedziť, neobmedziť).

Daň z nadmerného spásania
: Uvalenie dane z nadmerného spásania zníži odmenu pri neobmedzení počtu kusov dobytka na 4, takže Nashovou rovnováhou sa stane (obmedziť, obmedziť). Spoločná pastvina je ochránená.
Celá obrazovka

Daň z nadmerného spásania

Uvalenie dane z nadmerného spásania zníži odmenu pri neobmedzení počtu kusov dobytka na 4, takže Nashovou rovnováhou sa stane (obmedziť, obmedziť). Spoločná pastvina je ochránená.

Daň spôsobí, že možnosť, v ktorej na pastvinu umiestni každý pastier dvadsať kráv, už nebude Nashovou rovnováh. Stane sa ním situácia, keď každý pasie desať kráv. Overme si, že ochrana spoločnej pastviny sa stala Nashovou rovnováhou – ak jeden pastier umiestni na pastvinu desať kráv, optimálnou stratégiou druhého pastiera je na pastvinu umiestniť rovnaký počet kráv.

Daň z nadmerného spásania má tri dôležité vlastnosti:

  • k obom pastierom pristupuje rovnako: zabraňuje vzniku tragédie spoločne využívaných statkov bez toho, aby medzi pastiermi vznikla nerovnosť, preto je zároveň efektívna aj spravodlivá;
  • každý pastier musí zohľadniť, aké náklady jeho nadmerné spásanie spôsobí druhému: nemusí im záležať na druhom pastierovi, lebo nadmerné spásanie vedie k nákladu, ktorým je daň uvalená na konkrétneho pastiera.

Predpokladali sme, že obaja pastieri sú rovnakí. Daň má však aj ďalšiu vlastnosť, ktorá sa prejaví, ak je niekto lepší v chove dobytka než ostatní.

  • Pre lepších pastierov má umiestnenie kráv na pastvinu vyššiu hodnotu: tým, ktorí sú v chove dobytka slabší, sa neoplatí platiť daň; výsledkom je, že schopnejší pastieri budú mať väčší prístup na pastvinu.

Toto riešenie je efektívne – pôda je k dispozícii pre tých, ktorí ju vedia najlepšie využiť. Hodnotenie spravodlivosti tejto situácie by záviselo od ďalších skutočností, ktorým sme sa nevenovali, napríklad či sú slabší pastieri lepší v niečom inom a či si dokážu zarobiť na živobytie aj bez chovu dobytka.

Často je však formulovanie opatrenia, ktoré dosiahne zamýšľané ciele, náročnejšie. Vidíme to aj na príkladoch v nasledujúcich dvoch podkapitolách.

Otázka 3.8 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Ktoré z uvedených tvrdení o tragédii spoločne využívaných statkov zobrazenej na obrázku 3.11 je správne?

  • Daň z nadmerného spásania zmenila preferencie pastierov, takže im začalo záležať na nákladoch, ktoré spôsobia tomu druhému.
  • Daň z nadmerného spásania je efektívna a spravodlivá iba v niektorých situáciách.
  • Výška dane sa rovná nákladom, ktoré jeden pastier spôsobí druhému.
  • Daň z nadmerného spásania funguje na základe zmeny v stimuloch a dostupných informáciách.
  • Pastieri sa stále riadia vlastným záujmom, no daň z nadmerného spásania zohľadňuje náklady, ktoré spôsobia tomu druhému, a preto sa zmení aj výsledok.
  • Daň z nadmerného spásania nemusí byť spravodlivá, ak sú niektorí pastieri v chove dobytka lepší než iní.
  • Keď sa jeden pastier rozhodne pre nadmerné spásanie, jeho odmena sa zvýši o 2, no odmena druhého pastiera sa zníži o 4. Daň vo výške 4 plne zohľadňuje náklady spôsobené druhému pastierovi.
  • Daň z nadmerného spásania mení iba stimuly pre pastierov, dostupné informácie nie.

3.9 Nezamýšľané dôsledky redistributívnej dane

Predpokladajme, že novozvolená vláda chce zvýšiť dane zo ziskov firiem, z ktorých chce financovať kvalitné verejné vzdelávanie a iné nové programy, ktoré prinesú výhody voličom zo strednej a nižšej vrstvy. Pri súčasnej miernej daňovej sadzbe dosahujú firmy po zaplatení dane vysoké zisky. Nový minister financií zavedie vyššiu daňovú sadzbu a vypočíta, že by mala príjmy zvýšiť o 50 %. Potom začne plánovať, ako dodatočné príjmy z daní použije a oznámi populárne zlepšenia predškolského vzdelávania.

Ministra financií neprekvapí, keď majitelia firiem začnú proti novej sadzbe dane protestovať. Je však zhrozený, keď mu riaditeľka agentúry na výber daní oznámi, že daňové príjmy začali klesať. Odhadla, že príjmy z dane zo zisku budú o 10 % nižšie než minulý rok . Kde sa stala chyba?

Riaditeľka agentúry vysvetľuje, že firmy si po zvýšení sadzby dane začali najímať právnikov, aby mohli využiť medzery v zákonoch o daniach. Minister financií nezohľadnil, že zmena daňového režimu môže viesť k zmene stratégie firiem.

Reakcia firiem na nové opatrenie vlády – najať si právnikov, aby využili medzery v daňových zákonoch – sa bežne vyskytuje aj v praxi. Pripomíname, ako George Harrison v 60. rokoch protestoval proti vysokým daniam slovami: „Jeden tebe, 19 mne.“ Skupina Beatles si najala účtovníka, ktorý im vysvetlil, že ak si založia spoločnosť, nebudú musieť platiť hraničnú daň z príjmu vo výške 95 %, lebo príjmy spoločností sa zdaňujú nižšou sadzbou ako príjmy jednotlivcov. A presne to aj urobili.

Prečo si firmy najímajú daňových právnikov

Nesprávny predpoklad ministra financií dokážeme lepšie pochopiť, ak interakciu medzi opatrením vlády a stratégiami firiem zobrazíme ako hru, ktorú budeme volať vyhýbanie sa daniam. Túto hru hrajú dvaja hypotetickí hráči – vláda, ktorá určuje dane a ich použitie, a majiteľ firmy, ktorý platí dane zo zisku firmy.

V záujme vlády je zvyšovať dane (a tým aj svoju schopnosť investovať do škôl) a v záujme firmy je zasa dosiahnuť vyšší zisk po zaplatení daní (zisk po zdanení). Tí, ktorí budú mať úžitok z použitia daňových príjmov (napríklad na lepšie predškolské zariadenia), nevstupujú do hry ako hráči a ich úloha je čisto pasívna. Ich konanie odmeny hráčov neovplyvňuje.

Predpokladajme, že každý hráč má dve možnosti. V hrách, ktoré sme skúmali doteraz, mali obaja hráči k dispozícii rovnaké stratégie – pestovať maniok alebo ryžu; použiť užitočný hmyz alebo pesticíd Terminátor; použiť C++ alebo Javu. Aktéri v tejto hre sa odlišujú. Stratégie, medzi ktorými sa rozhoduje vláda, nie sú totožné so stratégiami súkromnej osoby, resp. majiteľa firmy:

  • vláda: môže majiteľovi firmy určiť miernu alebo vysokú daň zo zisku;
  • firma: môže zaplatiť daň v zákonnej (vládou stanovenej) výške alebo si najať daňových právnikov a využiť medzery v daňových zákonoch – napríklad pomocou účtovnej metódy, ktorá firme umožní zisky dosiahnuť v inej krajine s nižšími daňami – a tak minimalizovať svoju daňovú povinnosť.

Dostupné stratégie a príslušné odmeny nájdete na obrázku 3.12. Najprv sa pozrime na to, čo sa stane, keď majiteľ platí daň v zákonnej výške:

  • Ak je daňová sadzba mierna: výška zaplatenej dane je 100 miliónov $ a zisky firmy dosahujú 500 miliónov $ (bunka hore vľavo, A).
  • Ak je daňová sadzba vysoká: výška zaplatenej dane je 150 miliónov $ (bunka dolu vľavo, B) a zisk sa zníži na 450 miliónov $. Takýto výsledok očakával minister financií.

Teraz si predstavme, že právni poradcovia, ktorí majú nájsť medzery v daňových zákonoch, stoja 20 miliónov $ a firme dokážu ušetriť 15 miliónov $ pri nižšej daňovej sadzbe a 60 miliónov $ pri vyššej daňovej sadzbe. Odmeny v prípadoch C a D vypočítame tak, ako je to uvedené na obrázku 3.12.

Odmeny v hre vyhýbanie sa daniam.
Celá obrazovka

Obrázok 3.12 Odmeny v hre vyhýbanie sa daniam.

Prípady A a B bez spolupráce s právnikmi
: Ak firma platí daň v zákonnej výške, zvýšenie daňovej sadzby z miernej na vysokú zvýši daňové príjmy vlády zo 100 na 150 miliónov $. Zisk firmy klesne z 500 na 450 miliónov $.
Celá obrazovka

Prípady A a B bez spolupráce s právnikmi

Ak firma platí daň v zákonnej výške, zvýšenie daňovej sadzby z miernej na vysokú zvýši daňové príjmy vlády zo 100 na 150 miliónov $. Zisk firmy klesne z 500 na 450 miliónov $.

Prípad C
: Vyhýbanie sa daniam pri miernej daňovej sadzbe: ak je daňová sadzba mierna, právnici by dokázali znížiť výšku zaplatenej dane o 15 miliónov $ na 85 miliónov $. Firma však právnikom musí zaplatiť 20 miliónov $, takže jej celkový zisk by sa znížil o 5 miliónov $ na 495 miliónov $.
Celá obrazovka

Prípad C

Vyhýbanie sa daniam pri miernej daňovej sadzbe: ak je daňová sadzba mierna, právnici by dokázali znížiť výšku zaplatenej dane o 15 miliónov $ na 85 miliónov $. Firma však právnikom musí zaplatiť 20 miliónov $, takže jej celkový zisk by sa znížil o 5 miliónov $ na 495 miliónov $.

Prípad C
: Vyhýbanie sa daniam pri vysokej daňovej sadzbe: pri vyššej daňovej sadzbe by právnici dokázali dane firmy znížiť o 60 miliónov $, takže klesnú zo 150 na 90 miliónov $. Ak zohľadníme honorár právnikov vo výške 20 miliónov $, čistý zisk firmy by sa vďaka najatiu právnikov zvýšil o 40 miliónov $. Dosiahla by teda zisk 490, nie 450 miliónov $.
Celá obrazovka

Prípad C

Vyhýbanie sa daniam pri vysokej daňovej sadzbe: pri vyššej daňovej sadzbe by právnici dokázali dane firmy znížiť o 60 miliónov $, takže klesnú zo 150 na 90 miliónov $. Ak zohľadníme honorár právnikov vo výške 20 miliónov $, čistý zisk firmy by sa vďaka najatiu právnikov zvýšil o 40 miliónov $. Dosiahla by teda zisk 490, nie 450 miliónov $.

Na grafe 3.13 nájdeme užitočný nástroj na zobrazenie odmien v tejto hre. Odmena vlády (daňové príjmy) je zobrazená na vodorovnej osi a odmena firmy (zisk po zdanení a vyplatení právnikov) na zvislej osi. Prípady A, B, C a D z obrázka 3.12 sú na grafe označené ako príslušné body.

Graf 3.13 predstavuje príbeh novozvolenej vlády a jej redistributívnej dane. Spočiatku sa nachádzala v bode A, lebo zdedila daňovú politiku od predošlej vlády. Prejdeme si jednotlivé kroky na grafe 3.13 a zistíme, čo nasledovalo.

Odmeny v hre vyhýbanie sa daniam: ako môžu vyššie dane viesť k nižšej redistribúcii.
Celá obrazovka

Graf 3.13 Odmeny v hre vyhýbanie sa daniam: ako môžu vyššie dane viesť k nižšej redistribúcii.

Odmeny v štyroch možných prípadoch
: Odmena vlády je zobrazená na vodorovnej osi a odmena firmy na zvislej osi. Štyri body predstavujú odmeny v jednotlivých výsledkoch hry.
Celá obrazovka

Odmeny v štyroch možných prípadoch

Odmena vlády je zobrazená na vodorovnej osi a odmena firmy na zvislej osi. Štyri body predstavujú odmeny v jednotlivých výsledkoch hry.

Keď sa vláda ujme úradu, daňová sadzba je mierna.
: Spočiatku je daňová sadzba mierna a firma platí predpísanú daň. Odmeny predstavuje bod A – 100 pre vládu a 500 pre firmu.
Celá obrazovka

Keď sa vláda ujme úradu, daňová sadzba je mierna.

Spočiatku je daňová sadzba mierna a firma platí predpísanú daň. Odmeny predstavuje bod A – 100 pre vládu a 500 pre firmu.

Pri miernej daňovej sadzbe si firma právnikov najať nechce.
: Bod C zobrazuje odmeny v prípade, že si firma najme právnikov pri miernej daňovej sadzbe. Zisky sú v možnosti C nižšie než v možnosti A, takže firma radšej zaplatí daň v zákonnej výške.
Celá obrazovka

Pri miernej daňovej sadzbe si firma právnikov najať nechce.

Bod C zobrazuje odmeny v prípade, že si firma najme právnikov pri miernej daňovej sadzbe. Zisky sú v možnosti C nižšie než v možnosti A, takže firma radšej zaplatí daň v zákonnej výške.

Porovnanie odmien
: Ružová oblasť grafu ukazuje body, v ktorých sú na tom obaja hráči lepšie než v bode C. Bod A leží v tejto oblasti, takže v bode A je na tom v porovnaní s bodom C lepšie aj vláda, aj firma.
Celá obrazovka

Porovnanie odmien

Ružová oblasť grafu ukazuje body, v ktorých sú na tom obaja hráči lepšie než v bode C. Bod A leží v tejto oblasti, takže v bode A je na tom v porovnaní s bodom C lepšie aj vláda, aj firma.

Vláda zvýši daňovú sadzbu
: Vláda výrazne zvýši daňovú sadzbu s nádejou, že sa z bodu A dostane do bodu B. V bode B je na tom vláda lepšie, no odmena firmy je nižšia.
Celá obrazovka

Vláda zvýši daňovú sadzbu

Vláda výrazne zvýši daňovú sadzbu s nádejou, že sa z bodu A dostane do bodu B. V bode B je na tom vláda lepšie, no výplata firmy je nižšia.

Pri vysokej daňovej sadzbe si firma radšej najme právnikov.
: Po zvýšení dane sa firma rozhodne prehodnotiť výhody právneho poradenstva. Ak si najme právnikov, odmeny sa zmenia z bodu B na bod D, pri ktorom dosiahne vyšší zisk. Firma sa teda rozhodne najať si právnikov.
Celá obrazovka

Pri vysokej daňovej sadzbe si firma radšej najme právnikov.

Po zvýšení dane sa firma rozhodne prehodnotiť výhody právneho poradenstva. Ak si najme právnikov, odmeny sa zmenia z bodu B na bod D, pri ktorom dosiahne vyšší zisk. Firma sa teda rozhodne najať si právnikov.

Na konci sú na tom obaja hráči horšie.
: Rozhodnutia vlády a firmy zmenili odmeny z bodu A na bod D. Obaja hráči dosahujú nižšie odmeny ako na začiatku.
Celá obrazovka

Na konci sú na tom obaja hráči horšie.

Rozhodnutia vlády a firmy zmenili odmeny z bodu A na bod D. Obaja hráči dosahujú nižšie odmeny ako na začiatku.

Dokáže nám hra pomôcť porozumieť výzve, ktorej vláda čelí? Najskôr si musíme uvedomiť, že pri miernej daňovej sadzbe firmu neláka najať si právnikov. Ak platí daň v zákonnej výške v bode A, je na tom lepšie ako v bode C. Stratégie v bode A však nie sú Nashovou rovnováhou. Keďže si firma nenajala právnikov, vláda si môže prilepšiť zdvihnutím daní, čím sa dostane do bodu B.

Kľúčové však je, že ani stratégie, ktoré vedú k výsledku B, ktorý by chcela dosiahnuť vláda, nie sú Nashovou rovnováhou. Pri vyššej daňovej sadzbe sa firme bude dariť lepšie, ak si najme právnikov. Výsledok sa teda mení z bodu A na bod B a potom na D. Nashova rovnováha sa dosiahne až pri ňom. V tomto bode sa obom hráčom vo vzťahu k stratégii toho druhého hráča darí najlepšie.

Bod A je v porovnaní s bodom D dominantný. Bohužiaľ, obaja hráči sú na tom horšie pri Nashovej rovnováhe v bode D než v bode A s nízkymi daňami a bez právnikov. Výsledkom ich rozhodnutí sú nižšie zisky po zdanení aj nižšie daňové príjmy.

Úspešné opatrenie musí byť Nashovou rovnováhou

Keď vládni predstavitelia zvýšia daňové sadzby, opatrenie je často úspešné. Pomocou uvedenej analýzy sme však zistili, že výsledky opatrení neurčujú len rozhodnutia vládnych predstaviteľov, ale aj súkromných aktérov. Výsledok, ktorý chce vláda dosiahnuť, musí byť Nashovou rovnováhou. V opačnom prípade tento výsledok nebude dlhodobý, podobne ako v bode B na grafe 3.13.

Znamená to, že po zavedení opatrenia (napríklad novej dane) musí zamýšľaný výsledok vychádzať zo situácie, v ktorej pri nových podmienkach všetci použijú svoju najlepšiu možnosť vo vzťahu ku konaniu ostatných. Ak to tak nie je, ľudia jednoducho zmenia svoje konanie a zamýšľaný výsledok opatrenia sa nedostaví.

Otázka 3.9 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Ktoré z uvedených tvrdení o hre vyhýbanie sa daniam zobrazenej na grafe 3.13 je správne?

  • Výsledok opatrenia je Nashovou rovnováhou a zároveň je Pareto efektívny.
  • Na grafe 3.13 sú tri Pareto efektívne výsledky.
  • Ak sa zvýši cena právnikov, výsledok B môže byť konečný.
  • Ak vláda vyrieši medzery v daňových zákonoch, výsledok B môže byť konečný.
  • Platí, že výsledok D je Nashovou rovnováhou. Výsledok A je však v porovnaní s výsledkom D lepší pre firmu aj vládu, takže výsledok D nie je Pareto efektívny.
  • V hre sú dva Pareto efektívne výsledky (A a B).
  • Ak by napríklad náklady na právnikov presahovali úspory (40 miliónov $), firmy by sa pre najatie právnikov nerozhodli a výsledok B by bol Nashovou rovnováhou.
  • Ak by firmy ušetrili na daniach menej, než by zaplatili právnikom, tak by sa pre najatie právnikov nerozhodli a výsledok B by bol Nashovou rovnováhou.

3.10 Nezamýšľané dôsledky: Politiky ovplyvňujú preferencie

Nástroje, ktoré si predstavujeme, sú užitočné v mnohých situáciách, nielen pri nových vládnych opatreniach. Predstavme si politiku inej organizácie než vlády – napríklad materskej školy.

Niekedy je možné vykonávať experimenty v teréne, teda zámerne zmeniť ekonomické podmienky, pri ktorých sa ľudia rozhodujú, a pozorovať zmeny v ich správaní. Experiment uskutočnený v Izraeli v roku 1998 preukázal, že správanie môže veľmi citlivo reagovať na kontext, v ktorom sa rozhodnutia prijímajú.

Je bežné, že rodičia sa ponáhľajú po deti do škôlky. Niekedy pár rodičov mešká, takže učitelia musia v práci ostať dlhšie. Čo môžeme urobiť, aby rodičia nemeškali?

Dvaja ekonómovia uskutočnili experiment, v rámci ktorého v niektorých škôlkach zaviedli pokuty a v iných nie (tie použili ako kontrolnú skupinu). Cena za meškanie sa zvýšila z nuly na desať izraelských šekelov (čo vtedy zodpovedalo asi 3 $). Bolo prekvapujúce, že po zavedení pokút rodičia meškali trikrát častejšie. Túto skutočnosť predstavuje horná čiara na grafe 3.14.

Priemerný počet meškajúcich rodičov za týždeň.
Celá obrazovka

Graf 3.14 Priemerný počet meškajúcich rodičov za týždeň.

Uri Gneezy and Aldo Rustichini. 2000. ‘A Fine is a Price’. The Journal of Legal Studies 29 (January): pp. 1–17.

Prečo malo zavedenie pokút za meškanie opačný účinok?

Jedným z možných vysvetlení je, že pred zavedením pokuty chodila väčšina rodičov načas, lebo to považovali za správne. Chápali ako svoju morálnu povinnosť nezaťažovať personál škôlky. Možno sa riadili altruizmom a záležalo im na zamestnancoch alebo vyzdvihnutie dieťaťa včas vnímali ako vzájomnú zodpovednosť v spoločnej starostlivosti o dieťa. Zavedením pokuty však rodičia túto situáciu začali vnímať ako nakupovanie. Meškanie malo svoju cenu, a teda sa podobne ako zelenina či zmrzlina dalo kúpiť.5

Použitie trhovej motivácie – ceny za meškanie – prinieslo do rozhodovania niečo, čo psychológovia nazývajú nový rámec, takže pri prijímaní rozhodnutia bolo prijateľné sledovať vlastný záujem a až tak nezáležalo na ostatných. Pred zavedením pokuty bolo neskoré vyzdvihnutie dieťaťa porušením spoločenskej normy, aj keď sa tomu niekedy nedalo vyhnúť. Spoločenské preferencie rodičov nabádali k tomu, aby sa snažili nemeškať. Pokuta však zmenila rámec rozhodovania. Z meškania sa stalo niečo, čo si jednoducho zaplatením pokuty môžete kúpiť. Rodičia sa začali riadiť preferenciami vychádzajúcimi z vlastného záujmu, ktorý im hovorí, že je v poriadku meškať, ak zaplatia pokutu (ktorá navyše nie je vysoká).

vytláčanie
Tento termín sa používa v dvoch odlišných významoch. Jedným z nich je pozorovaný negatívny vplyv, keď ekonomické stimuly zatienia etické motivácie či motivácie súvisiace so záujmom o ostatných. V štúdiách o správaní jednotlivcov môžu mať stimuly vytláčací efekt na spoločenské preferencie. V druhom význame sa pojem používa na vplyv zvýšenia vládnych výdavkov na zníženie súkromných výdavkov, k čomu môže dochádzať napríklad v ekonomike, ktorá naplno využíva svoje kapacity, alebo keď sa fiškálna expanzia spojí s rastom úrokovej miery.

Ak pokuty a ceny vedú k takýmto nezamýšľaným efektom, hovoríme, že ekonomické stimuly vytlačili spoločenské preferencie. A čo je ešte horšie, na grafe 3.14 vidíme, že aj keď pokutu zrušili, rodičia aj naďalej chodili po svoje deti neskoro. Zdá sa, že nový rámec – teda že meškanie je niečo, čo si možno kúpiť – pretrval aj po zrušení pokuty.

Ak tvorcovia politík ignorujú, ako budú ľudia reagovať na ich kroky, opatreniami pravdepodobne nedosiahnu zamýšľaný efekt.

V podkapitolách 3.9 a 3.10 sme si predstavili základné nástroje tvorcov politík, ktoré im môžu pomôcť vyhnúť sa nezamýšľaným dôsledkom. Dobrý tvorca politík sa musí uistiť, že

  • opatrenie nezmení preferencie ľudí neželaným spôsobom: zmena preferencií môže znamenať, že sa zmení aj ich správanie, čo môže viesť k tomu, že opatrenie nedosiahne svoj cieľ; to sa stalo aj v prípade izraelských škôlok;
  • zamýšľaný výsledok je Nashovou rovnováhou: po zavedení nového opatrenia musia mať ľudia motiváciu konať v súlade s cieľmi tvorcu politík.

Cvičenie 3.5 v Exceli: Vplyv pokút v škôlkach

Podobne ako vo vedeckých experimentoch môžeme intervenčnú a kontrolnú skupinu vymedziť aj v experimente so škôlkami. Škôlky, v ktorých boli pokuty zavedené, tvoria intervenčnú skupinu a tie, v ktorých nie, zasa kontrolnú skupinu.

Stiahnite a uložte si tabuľku s údajmi z grafu 3.14. Všimnite si, že škôlky 1 – 6 sú v intervenčnej skupine a škôlky 7 – 10 v kontrolnej skupine.

Pri riešení cvičenia postupujte podľa pokynov na obrázku 3.15.

Vytváranie čiarového grafu s označeniami.
Celá obrazovka

Obrázok 3.15 Vytváranie čiarového grafu s označeniami.

Údaje
: Takto vyzerajú údaje. V stĺpci A sú časové obdobia, v stĺpcoch B až G nájdeme údaj, koľkokrát rodičia prišli neskoro v škôlkach s pokutami, a v stĺpcoch J až M zistíme počty neskorých príchodov v škôlkach bez pokút.
Celá obrazovka

Údaje

Takto vyzerajú údaje. V stĺpci A sú časové obdobia, v stĺpcoch B až G nájdeme údaj, koľkokrát rodičia prišli neskoro v škôlkach s pokutami, a v stĺpcoch J až M zistíme počty neskorých príchodov v škôlkach bez pokút.

Vypočítajte priemery za každú skupinu a časové obdobie.
: Priemerný počet neskorých príchodov v každej skupine vypočítame v Exceli pomocou funkcie AVERAGE a výsledok zadáme do buniek s modrou výplňou.
Celá obrazovka

Vypočítajte priemery za každú skupinu a časové obdobie.

Priemerný počet neskorých príchodov v každej skupine vypočítame v Exceli pomocou funkcie AVERAGE a výsledok zadáme do buniek s modrou výplňou.

Zostrojte čiarový graf.
: Po dokončení šiesteho kroku bude váš graf vyzerať rovnako ako graf na obrázku.
Celá obrazovka

Zostrojte čiarový graf.

Po dokončení šiesteho kroku bude váš graf vyzerať rovnako ako graf na obrázku.

Pomocou bodkovaných čiar vyznačte, kedy boli zavedené a zrušené pokuty.
: Pomocou možnosti „Vložiť tvary“ môžete do grafu doplniť čiary. Čiaru zmeníte na bodkovanú nastavením „Typu čiarkovania“ v možnostiach v menu vpravo.
Celá obrazovka

Pomocou bodkovaných čiar vyznačte, kedy boli zavedené a zrušené pokuty.

Pomocou možnosti „Vložiť tvary“ môžete do grafu doplniť čiary. Čiaru zmeníte na bodkovanú nastavením „Typu čiarkovania“ v možnostiach v menu vpravo.

Označte bodkované čiary pomocou textových polí.
: Pomocou možnosti „Vložiť tvary“ môžete do grafu vložiť aj textové polia alebo iné tvary.
Celá obrazovka

Označte bodkované čiary pomocou textových polí.

Pomocou možnosti „Vložiť tvary“ môžete do grafu vložiť aj textové polia alebo iné tvary.

Pridajte názvy osí a grafu.
: Po ukončení pätnásteho kroku bude váš graf vyzerať ako graf 3.14.
Celá obrazovka

Pridajte názvy osí a grafu.

Po ukončení pätnásteho kroku bude váš graf vyzerať ako graf 3.14.

  1. Do stĺpcov označených ako „Average (treatment)“ (priemer za intervenčnú skupinu) a „Average (control)“ (priemer za kontrolnú skupinu) doplňte priemery za príslušnú skupinu a obdobie.
  2. Z týchto dvoch stĺpcov zostrojte čiarový graf. Váš graf by mal vyzerať podobne ako graf 3.14. Čiary označte rovnako ako v grafe 3.14.
  3. Vypočítajte rozdiel v priemernom počte meškaní v období 5 a v období 17 [„Average (treatment)“ mínus „Average (control)“]. Porovnajte tieto čísla s číslami v grafe 3.14.
  4. Jedným z vysvetlení rozdielu pozorovaného v období 17 je odlišnosť intervenčnej a kontrolnej skupiny na začiatku. Myslíte si na základe odpovede na otázku 3 a vášho grafu v Exceli, že toto vysvetlenie je reálne? Aké iné aspekty intervenčnej a kontrolnej skupiny by podľa vás museli byť pred zavedením pokút podobné, aby sme mohli usúdiť, že pokuty spôsobili častejšie meškanie?
  5. Prečo podľa vás po zrušení pokuty rodičia v intervenčnej skupine aj naďalej chodili po svoje deti neskoro?

Otázka 3.10 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Ktoré z uvedených tvrdení o experimente v teréne zobrazenom na grafe 3.14 je správne?

  • Pokutu možno považovať za cenu za neskoré vyzdvihnutie dieťaťa.
  • Zavedenie pokuty úspešne znížilo počet rodičov, ktorí chodili po deti neskoro.
  • K vytláčaniu spoločenských preferencií nedošlo, kým pokuty neboli zrušené.
  • Graf naznačuje, že experiment mohol trvalo zvýšiť tendenciu rodičov chodiť neskoro.
  • Rodičia zaplatili pokutu, iba ak meškali, takže ju môžeme považovať za cenu za neskoré vyzdvihnutie.
  • Graf hovorí, že počet rodičov, ktorí chodili po deti neskoro, sa v škôlkach s pokutami viac než zdvojnásobil.
  • K vytláčaniu spoločenských preferencií došlo vtedy, keď morálnu povinnosť nemeškať nahradil trhový stimul, ktorý umožňoval kúpiť si právo meškať bez etických výčitiek. Vidíme to v grafe hneď po zavedení pokút.
  • Graf ukazuje, že počet meškajúcich rodičov zostal na vysokej úrovni aj po zrušení pokuty, takže je možné, že experiment mal trvalý efekt.

3.11 Ako zistíme, či bude opatrenie fungovať?

Videli sme, že opatrenia fungujú na základe zmeny Nashovej rovnováhy. Menia správanie ľudí, ktorí robia to najlepšie, čo vedia, vo vzťahu k novému opatreniu a konaniu ostatných hráčov (vrátane tvorcov politík).

Tvorca politík teda pri navrhovaní opatrení v skutočnom svete čelí ďalšiemu problému. Ako zistíme, aký vplyv bude mať zavedenie opatrenia na výsledky? Zatiaľ sme si situáciu zjednodušili. Predpokladali sme, že tvorca politiky s istotou pozná možné budúce scenáre – konkrétne ako opatrenie posunie Nashovu rovnováhu a aký bude jeho výsledok. Vďaka tomu sme dokázali do matice odmien zadať ich výšku.

Tvorcovia politík niekedy hovoria o politických pákach či nástrojoch, no súvis medzi opatrením a jeho účinkom nebýva taký jednoduchý, ako by to tieto mechanické termíny mohli naznačovať.

Ak sa na základe opatrenia niečo dostane do rozporu so zákonom (napríklad zákaz využívania olova v benzíne), môžeme predpokladať, že ho ľudia budú (vo všeobecnosti) rešpektovať. Vo väčšine prípadov však s takouto presnosťou nedokážeme predpovedať, k akému výsledku opatrenie povedie. Ak sa zavedie daň zo sladkých nápojov, aby sa znížilo riziko vzniku obezity a cukrovky, ako môžeme vedieť, či ľudia začnú piť viac paradajkovej šťavy alebo si cukor jednoducho doplnia čokoládou? Takisto nevieme, ako sa vplyv opatrenia bude líšiť napríklad medzi bohatými a chudobnými.

Je to problém, lebo vplyv opatrenia často závisí od správania miliónov ľudí. Mohli by sme sa ich po jednom pýtať, ako by sa zmenila ich týždenná spotreba sladkých nápojov, ak by sa cena každej plechovky zvýšila o euro. Aj tak by sme si však nemohli byť istí, že dostaneme spoľahlivú odpoveď.

Existujú však spôsoby na zníženie neistoty pri vplyve opatrení. Ekonómovia sa ľudí priamo nepýtajú na názor, radšej pozorujú ich správanie. V prvom rade môžeme napríklad preskúmať vplyv podobných opatrení prijatých v minulosti či inými orgánmi. Preto tvorcovia politík v Indii usúdili, že ak budú na čele indických dedín ženy, ovplyvní to prijímané rozhodnutia.

Často je však náročné rozlišovať medzi vplyvom posudzovaného opatrenia a vplyvom iných udalostí, ku ktorým náhodou došlo v rovnakom čase. Pozrime sa napríklad na obrázok 3.16.

Identifikácia príčin zníženej spotreby sladkých nápojov: ceny alebo informácie?
Celá obrazovka

Obrázok 3.16 Identifikácia príčin zníženej spotreby sladkých nápojov: ceny alebo informácie?

Pred zavedením dane z cukru sa vláda môže rozhodnúť preskúmať medicínske dôkazy o probléme cukrovky a jeho prepojení s konzumáciou cukru a tieto informácie následne poskytnúť verejnosti ako vysvetlenie, prečo zvažuje zavedenie tejto dane. Teraz si predstavme, že po zavedení dane klesne spotreba sladkých nápojov. Mohlo k tomu dôjsť pre ich vyššiu cenu, ale takisto to mohla spôsobiť skutočnosť, že verejnosť má o vplyve cukru nové informácie.

V tomto prípade by správnym opatrením bolo poskytnúť informácie a nie zavádzať daň.

Pozrime sa na dva prípady, ktoré nám ukazujú, ako výskumníci odhadli vplyv opatrení. Začneme potravinovou daňou, ktorej cieľom je znížiť obezitu.

Vplyv potravinovej dane

Potravinové dane povedú k zvýšeniu ceny potravín. Pre tvorcov politík je dôležité, aby dokázali zmerať, ako sa mení predané množstvo vo vzťahu k zmene ceny.

cenová elasticita dopytu
Percentuálna zmena dopytu, ku ktorej by došlo v reakcii na 1 % zvýšenie ceny. Elasticitu vyjadrujeme ako kladné číslo. Ak je elasticita vyššia ako 1, dopyt je elastický, ak je nižšia ako 1, je neelastický.

Vplyv dane bude závisieť od tzv. cenovej elasticity dopytu. Ide o percentuálnu zmenu v dopyte (predanom množstve) vydelenú percentuálnou zmenou v cene v absolútnej hodnote (pôvodné číslo bude záporné, lebo ak sa zvýši cena, dopyt klesá).

  • Ak je dopyt vysoko elastický, malá zmena v cene spôsobí výrazné zníženie predaného množstva a hodnota elasticity je vysoká (v niektorých prípadoch vyššia ako 1). Zvyčajne majú vysoko elastický dopyt luxusné alebo netradičné potraviny, lebo sa bez nich človek ľahšie zaobíde.
  • Ak je dopyt neelastický, potraviny považované za nevyhnutú súčasť stravy majú nízku elasticitu dopytu. To znamená, že aj po zvýšení ceny ich nakupujeme v podobnom množstve. Ak je dopyt neelastický, percentuálna zmena v dopyte je veľmi nízka a elasticita sa blíži k nule.

Opatrenia súvisiace s daňami z potravín (či iných tovarov, ktoré si kupujeme, napr. alkoholu či benzínu) majú rozličný vplyv v závislosti od cenovej elasticity dopytu:

  • Dane z neelastického dopytu zvyšujú príjmy štátu: Štát, ktorý chce zvýšiť svoje daňové príjmy, by sa mal rozhodnúť pre zdanenie výrobkov s neelastickým dopytom, lebo si ich budeme kupovať aj naďalej. Mnohé štáty sveta (vrátane Francúzska, Ruska, Číny a Britskej ríše v Indii) celé storočia zdaňovali soľ. Spotrebitelia spotrebu soli veľmi neznižujú. Soľ má vysoko neelastický dopyt, takže štát mohol z daní získať pomerne vysoké príjmy.
  • Dane z elastického dopytu menia správanie spotrebiteľov: Ak chce štát zmeniť naše rozhodnutia o strave, mal by sa rozhodnúť pre zdanenie potravín a nápojov s najelastickejším dopytom. Práve to je argument v prospech dane z cukru.

Dane proti obezite v praxi

Niektoré krajiny vrátane Mexika a Francúzska zaviedli dane, ktoré mali znížiť spotrebu nezdravých potravín a nápojov. V medzinárodnej štúdii z roku 2014 sa zistil znepokojujúci nárast obezity dospelých a detí od roku 1980. V roku 2013 dosahovala nadváha a obezita vo svete 37 % medzi mužmi a 38 % medzi ženami. V Severnej Amerike tieto čísla dosahovali 70 % a 61 %, no epidémia obezity sa netýka len najbohatších krajín. Hodnoty za Blízky východ a severnú Afriku boli 59 % pri mužoch a 66 % pri ženách.

Matthew Harding a Michael Lovenheim použili podrobné údaje o nákupe potravín amerických zákazníkov na odhad elasticít dopytu rôznych potravín, aby následne mohli preskúmať vplyv potravinových daní. Potraviny rozdelili do 33 kategórií a pomocou predpokladov o rozhodnutiach spotrebiteľov preskúmali, ako zmeny v ich cenách zmenia podiel jednotlivých kategórií na výdavkoch spotrebiteľov na potraviny, a teda aj nutričné zloženie stravy. Zároveň brali do úvahy vplyv zmeny v cene výrobku na dopytpo danom výrobku a aj po iných výrobkoch. V tabuľke 3.17 sú uvedené ceny a elasticity niektorých kategórií.

Kategória Názov Počet kalórií na porciu Cena za 100 g ($) Bežné týždenné výdavky ($) Cenová elasticita dopytu
1 Ovocie a zelenina 660 0,38 2,00 1,128
2 Ovocie a zelenina 140 0,36 3,44 0,830
15 Obilniny, cestoviny a chlieb 1 540 0,38 2,96 0,854
17 Obilniny, cestoviny a chlieb 960 0,53 2,64 0,292
28 Občerstvenie a sladkosti 433 1,13 4,88 0,270
29 Občerstvenie a sladkosti 1 727 0,68 7,60 0,295
30 Mlieko 2 052 0,09 2,32 1,793
31 Mlieko 874 0,15 1,44 1,972

Tabuľka 3.17 Cenové elasticity dopytu pre rôzne typy potravín. (Každý typ potraviny je uvedený dvakrát. Podľa údaja v stĺpci Počet kalórií na porciu môžeme porovnať vysoko- a nízkokalorické skupiny v rámci danej kategórie.)

Matthew Harding and Michael Lovenheim. 2017. ‘The effect of prices on nutrition: Comparing the impact of product- and nutrition-specific taxes’. Journal of Economics 53(C): pp. 53–73.

Môžeme si všimnúť, že najelastickejší dopyt je v prípade nízkokalorických mliečnych výrobkov (kategória 31). Ak by sa ich cena zvýšila o 10 %, zakúpené množstvo by kleslo o 19,72 %. Dopyt po občerstvení a sladkostiach je však dosť neelastický, čo naznačuje, že môže byť náročné odradiť spotrebiteľov od kupovania týchto výrobkov jednoduchým zavedením dane.

Harding a Lovenheim preskúmali vplyv 20 % dane z cukru, tukov a soli. 20 % daň z cukru by napríklad cenu produktu, ktorý obsahuje 50 % cukru, zvýšila o 10 %. Zistilo sa, že najpozitívnejší vplyv na výživu má práve daň z cukru. Znížila by totiž spotrebu cukru o 16 %, spotrebu tuku o 12 %, spotrebu soli o 10 % a príjem kalórií o 19 %.6

Cvičenie 3.6 Potravinové dane a zdravie

Potravinové dane, ktoré majú zmeniť spotrebu a priblížiť ju k zdravej strave, vyvolávajú kontroverzie. Niektorí ľudia si myslia, že jednotlivci by sa mali rozhodovať sami, a ak uprednostňujú nezdravé výrobky, vláda by do toho nemala zasahovať. Ostatní sú zasa presvedčení, že keďže ľudia, ktorí ochorejú, dostávajú starostlivosť za verejné výdavky, vláda pri udržiavaní zdravia zohráva dôležitú úlohu.

Vlastnými slovami uveďte argumenty za alebo proti potravinovým daniam, ktoré majú podporiť zdravé stravovanie.

patent
Právo výhradného vlastníctva myšlienky alebo vynálezu, ktoré má vopred určené trvanie. Počas tohto obdobia majiteľovi v podstate umožňuje mať na predmet patentu monopol a byť jeho výhradným používateľom.
autorské právo
Vlastnícke právo na používanie a distribúciu pôvodného diela.

Vplyv práv duševného vlastníctva

Vlády využívajú práva duševného vlastníctva (najčastejšie patentyautorské práva) na vytvorenie časovo obmedzených súkromných monopolov pre investorov či tvorcov na používanie ich myšlienok a vynálezov. Tento typ monopolu môže počas trvania ochrany znamenať vyššie zisky pre vynálezcu, lebo vláda ostatným zabraňuje jeho myšlienku okopírovať. V teórii toto opatrenie zvyšuje motiváciu inovovať.

Práva duševného vlastníctva v praxi

Pomocou historických údajov dokážeme zistiť, či práva duševného vlastníctva v minulosti naozaj podporili inovácie. Keď ekonomická historička Petra Moserová skúmala počet a kvalitu technických vynálezov, ktoré sa prezentovali na veľtrhoch v polovici devätnásteho storočia, zistila, že krajiny so zavedeným systémom patentov neboli o nič inovatívnejšie než krajiny bez patentov.7 Patenty však ovplyvnili typy vynálezov, v ktorých jednotlivé krajiny vynikali.

Moserová však v ďalšej štúdii dospela k protichodnému záveru.8 Vo videu Ekonóm v akcii vysvetľuje, že ochrana autorských práv talianskych opier v 19. storočí viedla k tomu, že sa písalo viac opier, ktoré boli navyše lepšie, ak ochrana nebola príliš rozsiahla a dlhodobá.

Môžeme si byť v pomerne veľkej miere istí, že Moserová vo svojom výskume o počte a kvalite opier identifikovala autorské práva ako príčinu (nielen koreláciu), lebo mohla využiť prirodzený experiment. Niektoré provincie v Taliansku totiž mali ochranu autorských práv, lebo do nich vpadlo napoleonské Francúzsko, ktoré im aj vládlo, a ostatné provincie, ktoré neboli pod francúzskou nadvládou, autorské práva nemali. To, či sa v konkrétnej provincii rešpektovali práva duševného vlastníctva, teda vôbec nesúviselo s tvorivosťou či láskou k hudbe v konkrétnej populácii. Išlo len o náhodu vychádzajúcu z ich geografického umiestnenia a strategických priorít francúzskych jednotiek.

Cvičenie 3.7 Efektívna tvorba opatrení v oblasti práv duševného vlastníctva

Pozrite si video Ekonóm v akcii, v ktorom Petra Moserová hovorí o ochrane autorských práv talianskych opier v 19. storočí.

  1. Sformulujte výskumnú otázku Petry Moserovej a jej prístup k odpovedi.
  2. Čo Petra Moserová zistila o patentoch a autorských právach?
  3. Aké faktory by mali štáty zohľadniť pri rozhodovaní o efektívnom období platnosti ochrany podľa zákonov o právach duševného vlastníctva, napr. patentoch a autorských právach?

Hodnotenie opatrení

Uvedené prípadové štúdie zdôrazňujú problémy, ktorým čelia ekonómovia, keď sa snažia zhodnotiť pravdepodobný vplyv opatrenia. Vždy to zahŕňa aj komplikovaný problém identifikácie príčin, nielen nachádzania korelácií.

  • Daň z cukru: máme k dispozícii podrobné údaje o vzorcoch spotreby, takže je možné navrhnúť zacielenú daň, ktorá povedie k zníženiu obezity.
  • Práva duševného vlastníctva: moderné vlády môžu využiť prirodzené experimenty z histórie a pomocou nich zistiť, či patenty a autorské práva podporujú inovácie a ako najlepšie tieto opatrenia navrhnúť.

3.12 Záver

V tejto kapitole sme sa venovali tomu, ako dokážeme určiť kauzálny vplyv verejných politík. Je to náročná úloha, lebo závisí od tisícok či miliónov ľudí a navyše sa môžu objaviť aj iné faktory, ktoré ovplyvnia výsledok v čase zavedenia opatrenia.

Pri hodnotení ekonomických výsledkov, ktoré nazývame aj alokácie, sme sa sústredili na myšlienky efektívnosti a spravodlivosti. Alokáciu označujeme ako Pareto efektívnu, ak neexistuje žiadna iná reálna alokácia, ktorá je v porovnaní s ňou Pareto dominantná. Inými slovami, neexistuje iný dosiahnuteľný výsledok, pri ktorom by bol na tom aspoň jeden človek lepšie a nikto by na tom nebol horšie.

Substantívne spravodlivostné úsudky hovoria o tom, aká nerovná je určitá alokácia (napr. z pohľadu príjmu, bohatstva či subjektívneho blahobytu) a procesné spravodlivostné úsudky sa zaoberajú tým, ako tieto nerovnosti vznikli (napríklad ako dôsledok rozdielnych podmienok prameniacich z diskriminácie).

Príklady inštitúcií a opatrení, ktorým sme sa venovali, zahŕňajú volebné právo žien a programy zdravia detí, dane na zníženie spotreby cukru a práva duševného vlastníctva v podobe patentov. Pozreli sme sa však aj na to, ako stimuly v podobe pokút či finančných odmien za určité konanie môžu viesť k nezamýšľaným zmenám správania. Vtedy hovoríme, že tieto stimuly vytláčajú spoločenské preferencie.

Pridali sme si do výbavy ďalší nástroj z teórie hier, herný strom na modelovanie sekvenčných hier. Predstavili sme dve nové hry:

  • hru ultimátum: navrhovateľ sa v nej musí zamyslieť nad tým, ako prijímateľ zareaguje na jeho ponuku na princípe vezmi alebo nechaj tak;
  • hru vyhýbanie sa daniam: v nej sa pri určovaní výšky daní musí vláda zamyslieť nad reakciou majiteľov súkromných firiem.

Grafy odmien sú užitočné na zobrazenie otázky, či sú alokácie Pareto efektívne, a myšlienka Rawlsovho závoja nevedomosti pomáha posudzovať spravodlivosť alokácie z pohľadu nestranných pozorovateľov, keď nevieme, akú úlohu by sme v posudzovanej spoločnosti zohrávali.

Cenová elasticita dopytu je užitočná pri meraní toho, ako veľmi spotrebitelia reagujú na zmeny v cene výrobkov napríklad v dôsledku zvýšenia dane.

Ekonómovia dokážu vysvetliť, ako pravidlá hry ovplyvňujú mieru nerovnosti pri alokáciách, a vedia nám pomôcť pri navrhovaní efektívnych opatrení, ktoré berú do úvahy potenciálne rozpory medzi cieľmi efektívnosti a spravodlivosti.

3.13 Praktické úlohy z ekonómie: Meranie vplyvu dane z cukru

V podkapitole 3.11 sme sa pýtali, ako zistíme, či bude opatrenie fungovať. Jedným z príkladov bolo použitie potravinových daní ako opatrenia na zníženie obezity.

V empirickom projekte 3 v Praktických úlohách z ekonómie nájdete presné pokyny, ako určiť vplyv dane zo sladkých nápojov, ktorá bola zavedená v Berkeley v Kalifornii v roku 2014. Zavedenie dane predstavuje prirodzený experiment a my si ukážeme, ako vytvoríme intervenčnú a kontrolnú skupinu na overenie dôsledkov dane.

V projekte sa budeme venovať dvom otázkam:

  1. ako predajcovia zmenili v reakcii na daň cenu sladkých nápojov a
  2. aký vplyv mala daň na výdavky spotrebiteľov na sladké nápoje.

Otvorte si empirický projekt 3 v Praktických úlohách z ekonómie, kde na tejto úlohe môžete pracovať.

Čo sa naučíte

V tomto projekte sa naučíte:

  • využívať metódu rozdielov v rozdieloch na meranie vplyvu opatrenia alebo programu a vysvetliť, ako táto metóda funguje;
  • vytvárať súhrnné tabuľky v Exceli pomocou funkcie kontingenčných tabuliek;
  • používať čiarové a stĺpcové grafy na zobrazenie a porovnanie viacerých premenných;
  • vytvárať súhrnné tabuľky na opis údajov a
  • interpretovať p-hodnotu v kontexte hodnotenia opatrenia alebo programu.

3.14 Literatúra

  1. Grant Miller. 2008. ‘Women’s suffrage, political responsiveness, and child survival in American history’. The Quarterly Journal of Economics 123 (3): pp. 1287–327.  

  2. Garrett Hardin. 1968. ‘The Tragedy of the Commons’. Science 162(3859): pp. 1243–1248.  

  3. Andrew E. Clark and Andrew J. Oswald. 2002. ‘A Simple Statistical Method for Measuring How Life Events Affect Happiness’. International Journal of Epidemiology 31 (6): pp. 1139–44.  

  4. John Rawls, 1985. ‘Justice as Fairness: Political not Metaphysical’. Philosophy and Public Affairs 14 (3): pp. 223–51. 

  5. Samuel Bowles. 2016. The Moral Economy: Why Good Incentives Are No Substitute for Good Citizens. New Haven, CT: Yale University Press. 

  6. Matthew Harding and Michael Lovenheim. 2017. ‘The effect of prices on nutrition: Comparing the impact of product- and nutrition-specific taxes’. Journal of Economics 53(C): pp. 53–73. 

  7. Petra Moser. 2013. ‘Patents and Innovation: Evidence from Economic History’. Journal of Economic Perspectives 27 (1): pp. 23–44.  

  8. Petra Moser. 2015. ‘Intellectual Property Rights and Artistic Creativity’. VoxEU.org. 4 November.