Sídlo vlády, Kapitol štátu Michigan

12 Vlády a trhy v demokratickej spoločnosti

12.1 Úvod

  • Vláda sa líši od ostatných hráčov v spoločnosti, no nie preto, že by sa verejní činitelia menej riadili vlastným záujmom ako ostatní. Je to preto, že má právomoc konať v mene všetkých ľudí a od občanov môže vyžadovať, aby sa riadili jej rozhodnutiami, a v prípade potreby na to dokonca použiť silu.
  • Vlády okrem toho používajú daňové príjmy na poskytovanie tovarov a služieb (napríklad súdy, školstvo a v niektorých krajinách aj zdravotnú starostlivosť), ktoré sú spravidla bezplatné.
  • Vlády majú špecifické právomoci, preto môžu politické elity niekedy postupovať ako držitelia monopolov a využívať pomerne vysoké renty vychádzajúce z daní zaplatených občanmi.
  • Demokracia v ideálnom svete posilňuje postavenie občanov – volebné právo v konkurenčných voľbách priznáva každému a obmedzuje, čo môžu robiť vlády a iné mocenské orgány tým, že zabezpečuje jednotlivcom právo na slobodu slova a združovanie.
  • V niektorých prípadoch môže byť ekonomicky uskutočniteľné riešiť nespravodlivosť či zlyhania trhu prostredníctvom verejných politík. Tie sa aj tak nemusí podariť presadiť, lebo skupiny mocných, akými môžu byť bohatí ľudia či vládne elity, môžu nasledovať iné ciele, alebo preto, že vlády nemajú na ich uplatnenie kapacity.
  • To, ako opatrenia v oblasti vzdelávania v ranom detstve, školného na univerzitách či regulácie výšky nájomného vplývajú na spravodlivosť a efektívnosť, možno zanalyzovať pomocou postupov, ktoré sme sa doteraz naučili.

Na kurz spoločenské vedy č. 125 na Harvardovej univerzite sa prihlásilo viac študentov, ako bolo možné vzhľadom na maximálnu kapacitu skupiny na úrovni 95 študentov do kurzu prijať. Na prekvapenie študentov tlačiacich sa v prednáškovej miestnosti v prvý deň semestra profesor oznámil, že na kurz sa dostane 95 študentov, ktorí za účasť ponúknu najvyššiu sumu. Zozbieraná suma sa mala podľa profesora použiť na pokrytie nákladov na dodatočné materiály, ktoré študenti dostanú. Študentov požiadal, aby na kus papiera napísali svoje identifikačné číslo študenta a sumu v amerických dolároch, ktorú sú ochotní za prijatie do kurzu zaplatiť.

Kto bol tento profesor? Samuel Bowles, jeden z našich autorov.

„Prečo by som mal platiť za to, aby som sa dostal na kurz?“ slušne sa spýtal jeden zo študentov. Profesor odpovedal, že obmedzenie kapacity kurzu je nešťastné, no nevyhnutné. Podľa profesora bolo za daných okolností najlepším spôsobom alokácie vzácnych miest identifikovať študentov, ktorí boli najviac ochotní za miesto zaplatiť.

Aké iné spôsoby mohol použiť?

  • Náhodne vybrať prijatých študentov losovaním: to by znamenalo, že niektorí študenti, ktorí veľmi chceli na kurz chodiť, by sa naň nedostali, no iní, ktorých takmer vôbec nezaujímal, by sa na kurz dostali.
  • Spýtať sa študentov, ako veľmi ich kurz zaujíma: profesor študentom vysvetlil, že tento spôsob by nefungoval, lebo by nemali dôvod povedať pravdu, ak by to znamenalo, že by miesto na kurze nedostali. Jednoducho by študenti mali motiváciu zveličovať.

Profesor ako ekonóm navrhol rozdeliť miesta na kurze tak, ako sa rozdeľuje prístup k väčšine tovarov a služieb v trhovej ekonomike, teda pomocou trhu. Študenti mohli ponúkať rôzne sumy peňazí za miesto na kurze. Predstavte si, že by ste tam vtedy boli a chceli by ste sa na kurz prihlásiť. Akceptovali by ste jeho vysvetlenie? Väčšina študentov ho neakceptovala. A keď to isté vyskúšal na inom kurze, niektorí študenti mu dokonca začali nadávať a z miestnosti odišli.

Profesor samozrejme nemal v pláne miesto na kurze poskytnúť študentom s najvyššou ponukou. Tento experiment bol jednoducho prvou lekciou ekonómie pre študentov. V skutočnom svete však každý deň čelia problému rozdelenia vzácnych zdrojov medzi jednotlivcov s rozličnými potrebami vo vedení škôl, medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, manažérmi potravinových bánk či inde. Ich rozhodnutia sú skutočné.

Ako rozdeliť obličky na transplantáciu

Predstavme si jednu takúto dilemu zo skutočného sveta. Rozhodujeme o tom, kto dostane orgán na transplantáciu, povedzme obličku.

  • Nákup a predaj obličiek je vo väčšine krajín zakázaný: existuje nelegálny (čierny) trh s obrovskými rozdielmi medzi cenou, ktorú dostanú darcovia orgánov (mnohí sú veľmi chudobní), a cenou, ktorú zaplatia príjemcovia (zvyčajne bohatí). No a práve tieto rozdiely sú zdrojom ziskov pre zločincov, ktorí tieto transakcie zastrešujú.
  • Niektorí štedrí ľudia sa rozhodnú obličku darovať: darovanie je legálne a orgány sa prideľujú podľa zhodnotenia medicínskej potreby zdravotníckymi profesionálmi. Možní príjemcovia sú v starostlivosti dobre prepojených lekárov.

Obličky možno prideľovať na základe kombinácie medicínskej potreby a štedrosti. Vieme, že každý deň zomrie mnoho ľudí čakajúcich na transplantáciu obličky, lebo na to, aby sa podarilo zachrániť každého, kto transplantáciu potrebuje, je primálo darcov. Bolo by teda uskutočniteľné dovoliť ľuďom obličku si kúpiť? Ak áno, môžeme pridať tretiu možnosť:

  • Vytvorenie legálneho trhu s obličkami: niektorí ľudia by mohli uprednostňovať možnosť obličky kupovať a predávať, ak by platili prísne regulácie, ktoré by zabezpečovali bezpečnosť darcov a príjemcov.

Prideľovanie obličiek na trhoch tak, ako sa predávajú akékoľvek iné tovary, napríklad oblečenie či autá, sa však kritizuje, lebo pri takomto nastavení by orgán na transplantáciu dostali len bohatí. K tomuto systému môžeme mať výhrady: „Rozdiel medzi ľuďmi, ktorí dostanú náhradnú obličku, a tými, ktorí nie, nespočíva v tom, že jedna skupina si život váži viac ako tá druhá. Jednoducho si obličku môže dovoliť len jedna z nich.“ V tomto prípade sa ochota platiť jednoducho mení na schopnosť platiť.

Existuje však aj iný spôsob, ako zlepšiť organizáciu transplantácií obličiek:

  • Vytvoriť platformu na spájanie darcov a príjemcov obličiek: využila by sa na to digitálna technológia podobná stránkam ako Airbnb či Uber. Platforma by spájala potenciálnych darcov a príjemcov, no bolo by v tom aj niečo iné. Predpokladajme, že by náhradnú obličku potreboval váš brat a vy by ste mu chceli darovať svoju. Nie je veľmi pravdepodobné, že by ste bratovi mohli obličku darovať, lebo hľadanie vhodného darcu je komplikované (musí sedieť krvná skupina a typ tkaniva). Podľa tohto návrhu by ste svoju obličku darovali do celkovej ponuky dostupných obličiek a za to by ste mali nárok na vhodnú obličku pre vášho brata.

Práve takáto sieť sa používa na prideľovanie obličiek v USA v rámci programu New England Program for Kidney Exchange (NEPKE – Program Nového Anglicka na výmenu obličiek), o ktorom si môžete vypočuť viac v našom videu Ekonóm v akcii s Alvinom Rothom, držiteľom Nobelovej ceny za ekonómiu a bývalým predsedom Americkej ekonomickej spoločnosti. NEPKE je akýsi trh, ktorý umožňuje, aby dochádzalo k výmene medzi ľuďmi, ktorí sa vôbec nepoznajú, no spája ich to, čo potrebujú, resp. dokážu poskytnúť. No na rozdiel od trhu sa to, čo kto dostane, neriadi ochotou platiť. Kľúčom k náhradnej obličke nie je dostatočné bohatstvo, aby ste si ju mohli dovoliť. Jednoducho musíte mať priateľa alebo rodinného príslušníka (či dokonca celkom cudzieho človeka), ktorý je ochotný svoju obličku venovať do celkovej ponuky, aby za ňu človek, ktorý potrebuje transplantáciu, mohol dostať obličku vhodného typu.

Niekedy sa zdá, že trhy sú všade v ekonomike, no v skutočnosti to tak nie je.

  • Firmy nie sú trhy: Pripomeňme si obraz Herberta Simona z kapitoly 6, podľa ktorého sa na našu ekonomiku pozeral Marťan. Ten vidí najmä zelené polia, ktoré predstavujú firmy. Spájajú ich červené čiary kúpy a predaja na trhoch, no množstvo rozhodnutí o rozdelení zdrojov prebieha aj vo vnútri firiem.
  • Rodiny nie sú trhy: zdroje medzi rodinnými príslušníkmi sa nerozdeľujú pomocou nákupu a predaja.
  • Vlády nie sú trhy: to, kto kde postaví školy či vykoná údržbu ciest, určujú na základe politického procesu, nie trhovej konkurencie.

Prečo sa niektoré tovary a služby rozdeľujú na trhoch, kým iné vo firmách, rodinách či vládach? Ide o starú otázku, o ktorej sa živo diskutuje. Hlavným dôvodom je však to, že niektoré typy aktivít sa lepšie organizujú, ak sú regulované na základe pravidiel hry, ktorými sa vyznačujú rodiny, vlády či firmy, a nie trhy. Napríklad by sme si len ťažko dokázali predstaviť, ako by počatie a výchovu detí mohli efektívne vykonávať firmy či trhy. Vo väčšine spoločností sa o to stará kombinácia rodín a vlády (vzdelávanie).

Ľudia sa nezhodujú v názoroch na žiaduci rozsah trhov. Niektorí tvrdia, že veci, ktoré sú v súčasnosti do určitej miery na predaj (napríklad sex či vplyv na politické rozhodnutia) by sa mali rozdeľovať iným spôsobom. Iní si myslia, že trhy by mali v ekonomike zohrávať silnejšiu úlohu. Tieto nezhody sa týkajú vecnej stránky (či sú na vzdelávanie lepšie štátne školy alebo domáce vzdelávanie) a hodnotovej stránky (či je predaj sexuálnych služieb a telesných orgánov nemorálny aj vtedy, ak sú tieto transakcie dobre regulované).

V tejto kapitole sa pozrieme na to, prečo sa niektoré ekonomické činnosti organizujú najmä na trhoch a ostatné vo firmách, rodinách či vládach. Rodina je hlavnou inštitúciou, ktorá zastrešuje to, ako rodíme a vychovávame deti v prvých rokoch života. V pravidlách hry rodiny rodičia vychovávajú deti a určujú im hranice a tieto pravidlá sa líšia od toho, ako sa výsledky určujú na trhoch. Ako sme sa dozvedeli v kapitole 6, firmy proces výroby organizujú prostredníctvom riadenia zhora nadol, teda od majiteľov cez manažérov rôznych úrovní až po pracovníkov vo výrobe. V tejto kapitole sa pozrieme na to, ako fungujú vlády a ako interagujú s firmami, rodinami, trhmi a inými inštitúciami.

V predchádzajúcich kapitolách sme videli, že trhy často nedokážu dosiahnuť efektívne a spravodlivé výsledky, a takisto sme sa venovali tomu, ako môžu vlády tieto zlyhania trhu a nespravodlivosť riešiť. Tu si vysvetlíme aj to, prečo vlády často pri riešení problémov zlyhania trhu a nespravodlivosti nemusia byť úspešné a ako možno tieto zlyhania vlády riešiť.

V predchádzajúcej kapitole sme hovorili o tom, že zlyhania trhu, či už veľké alebo malé, sú pravidlom a nie výnimkou a vedú k Pareto neefektívnym výsledkom. Prečo teda trhy vôbec využívame?

Firmy, vlády a rozsah trhu

V mnohých prípadoch sa trhy nevyužívajú. Štruktúra našej ekonomiky ako takej dokazuje, že trhy sa nevyužívajú na organizovanie mnohých aspektov výroby a distribúcie tovarov a služieb.

Ak budeme ekonomiku vnímať ako územie, podobne ako imaginárni Marťania Herberta Simona z kapitoly 6, tak zistíme, že obrovské plochy nie sú organizované na trhoch, a to dokonca aj vtedy, ak nebudeme zohľadňovať rodiny.

  • Firmy sú centrálne plánovanými ekonomikami: firmy sú takto organizované preto, lebo pre firmy v súkromnom vlastníctve platí, že je pre ne drahšie kúpiť si niektoré komponenty na produkt, ktorý predávajú, než si ich vyrobiť interne. Výsledkom je, že interná výroba je ziskovejšia ako nákup tej istej veci zvonka.

Ronald Coase vysvetľoval, že vo výsledku sa hranice medzi firmou a trhom určujú na základe relatívnych nákladov na výrobu či kúpu istého komponentu. Rozsah trhu sa teda určuje podľa rozhodnutia firmy o tom, ktoré komponenty produktu si vyrobí a ktoré kúpi.

Jeho vysvetlenie zdôrazňuje dôležitú skutočnosť, ktorá sa v ostrých diskusiách o výhodách decentralizovaných systémov trhov pripomínajúcich organizácie v protiklade k centralizovanejším systémom vlád často opomína. V niektorých veciach sú lepšie centralizované systémy (napríklad firmy), v iných zasa trh.

Pôvab tohto dôkazu spočíva v tom, že nevychádza z úsudku istého, možno zaujatého pozorovateľa. Ide o verdikt samotného trhu. Konkurencia medzi firmami nakoniec potrestá firmy, ktoré príliš často využívajú možnosť vlastnej výroby a nadmerne rozširujú hranice centralizovaného systému prostredníctvom internej expanzie. Trhová konkurencia rovnako potrestá firmy, ktoré nevyužijú výhody centralizovaného rozhodovania a príliš často sa rozhodnú komponenty kupovať.

  • Vlády sú organizované zhora nadol: uvidíme, že vo väčšine spoločností súčasnosti organizujú veľkú časť ekonomického života. Prečo nie je celá ekonomika vzhľadom na častý výskyt zlyhaní trhu organizovaná ako kombinácia firiem a vlády?

Odpoveď znie, že tak ako máme zlyhania trhu, dochádza aj k zlyhaniam centralizovaných organizácií a organizácií zhora nadol. Takisto existujú obmedzenia aj v tom, čo dokážu rodiny. Trhy sú dôležitou súčasťou všetkých moderných ekonomík a zastávali dôležitú úlohu aj vo väčšine ekonomík v histórii ľudstva.

12.2 Obmedzenia trhov: Amorálne trhy a záslužné statky

Keď ceny vnímame ako správy a motiváciu, naučí nás to nasledujúce: trhy fungujú dobre, keď ceny poskytujú informácie o skutočnej vzácnosti tovarov a služieb a ľudia môžu na základe zmien v týchto informáciách zmeniť svoje konanie. Ak je to tak, dosiahnu sa na prvý pohľad magické efekty trhu. Ak nie, trhy zlyhávajú.

No aj keď trhy v tomto zmysle slova fungujú dobre, mnohí ľudia (a možno dokonca väčšina) si myslia, že existujú dôvody, prečo by sa výroba a distribúcia konkrétnych tovarov a služieb mala organizovať iným spôsobom.

amorálny trh
Trh, na ktorom sa kupuje a predáva niečo, čo by sa podľa ľudí nemalo vymieňať na trhu.
záslužné statky
Tovary a služby, ktoré by mali byť dostupné pre každého, nezávisle od jeho schopnosti platiť.
  • Amorálne trhy: Predaj určitých vecí na trhu, napríklad životne dôležitých orgánov, hlasov, ocenení či ľudí, môže porušovať etické normy či ohrozovať ľudskú dôstojnosť.
  • Záslužné statky: panuje všeobecné presvedčenie, že niektoré tovary a služby (nazývané záslužné statky) by mali byť dostupné pre všetkých bez ohľadu na schopnosť či ochotu platiť. Príkladmi sú prístup k osobnej bezpečnosti, základnej či urgentnej zdravotnej starostlivosti a spravodlivým súdnym procesom.

Amorálne trhy

Vo väčšine krajín existujú etablované inštitúcie umožňujúce rodičom dať dieťa na adopciu, no zákony rodičom zakazujú svoje dieťa predať.

Výskum Alvina Rotha, ekonóma, ktorého ste si vypočuli vo videu o transplantáciách obličiek, však zistil množstvo takýchto amorálnych trhov.1

Prečo väčšina krajín zakazuje kúpu a predaj novorodencov? Nie je predsa pravdou, že trh s deťmi by poskytol príležitosti na vzájomné výhody z výmeny medzi rodičmi, ktorí chcú dieťa predať, a pármi, ktoré sa chcú rodičmi stať a dieťa by si kúpili?

Filozofovia Michael Walzer a Michael Sandel diskutovali o morálnych obmedzeniach trhov. Niektoré trhové transakcie sú v rozpore s hodnotou, ktorú pripisujeme ľudskosti. Hovoríme napríklad o kúpe a predaji ľudí ako otrokov. Ďalšie sú v rozpore so zásadami demokracie, napríklad ak ľudia predávajú svoje hlasy.

Michael Sandel. 2009. Justice. London: Penguin.

Michael Walzer. 1983. Spheres of Justice: A Defense of Pluralism and Equality. New York, NY: Basic Books.

Sandel skúmal morálne hranice svojho publika (študentov na celom svete) v prejave s názvom „Why we shouldn’t trust markets with our civic life“ (Prečo by sme svoj občiansky život nemali zverovať trhom) a v sérii videí „What money can’t buy“ (Čo si za peniaze nekúpite).

Častou odpoveďou je, že niektoré tovary a služby sa líšia od košieľ, strihania vlasov či iných tovarov, ktoré bežne kupujeme a predávame na trhoch. Takmer všetky krajiny zakazujú predaj ľudských orgánov na transplantáciu. Komerčné náhradné materstvo – teda že žena za finančnú odmenu otehotnie a porodí dieťa inému páru – nie je vo väčšine krajín legálne (hoci v niektorých štátoch v USA, v Thajsku a Rusku je legálne).

Niektorí ekonómovia môžu argumentovať, že nie je správne tieto transakcie zakazovať, ak do nich obe strany vstupujú dobrovoľne – zákaz takýchto výmen by bol Pareto neefektívny. Takéto ekonomické argumenty však neplatia pre akúkoľvek transakciu a väčšina ekonómov dnes uznáva, že nie všetko by malo byť na predaj.

demokracia
Politický systém, v ktorom majú v ideálnom prípade všetci občania rovnakú politickú moc a vyznačuje sa individuálnymi právami ako sloboda slova, zhromažďovania a tlače, spravodlivými voľbami, v ktorých majú právo voliť v podstate všetci dospelí a vláda po prehre odstúpi.
  • Predaj nemusí byť naozaj dobrovoľný: chudoba napríklad môže ľudí prinútiť vstúpiť do transakcie, ktorú môžu neskôr ľutovať, a dieťa ponúknuté na predaj do toho rozhodne nejde z vlastnej vôle.
  • Je možné dôstojnosti priradiť hodnotu? Určenie ceny dieťaťa, časti tela či sexu môže byť v rozpore so zásadou ľudskej dôstojnosti.
  • Podkopáva to inštitúcie: predaj hlasov či ľudí podkopáva fungovanie hodnotných spoločenských inštitúcií či zásad, ako sú demokracia a sloboda pohybu.
  • Nemusí to byť spravodlivé: rozdeľovanie statkov podľa ochoty platiť (ktorá závisí od príjmov jednotlivca), ako sa to robí na trhoch, sa môže zdať menej spravodlivé ako iné spôsoby rozdeľovania, napríklad princíp „kto prv príde, ten prv melie“ či všeobecný prístup k danému statku.
  • Podporuje to nasledovanie vlastného záujmu: trhy a peňažné stimuly, z ktorých vychádzajú, môžu viesť k tomu, že ľudia budú konať viac na základe vlastného a nie verejného záujmu, než by konali v prípade iných inštitúcií.

V súvislosti s poslednou odrážkou si pripomeňme (podkapitolu 3.10), podľa ktorej sa niečo podobné odohralo, keď rodičia začali dostávať pokuty za neskoré vyzdvihnutie dieťaťa zo škôlok v Izraeli (po zavedení pokuty deti začalo vyzdvihovať neskoro viac rodičov).

Záslužné statky

Ekonómovia uznávajú, že sú určité tovary a služby, ktoré sa považujú za špeciálne v tom, že by mali byť dostupné pre všetkých ľudí vrátane tých, ktorí si ich nedokážu alebo nechcú zaplatiť. Takéto statky nazývame záslužnými – nerozdeľujú sa na trhu, ktorý sa riadi ochotou platiť, ale prideľuje ich vláda.

Vo väčšine krajín sa primárne vzdelávanie poskytuje všetkým deťom bezplatne a financuje sa z daní. Základná zdravotná starostlivosť – minimálne tá urgentná – je takisto zväčša dostupná pre všetkých bez ohľadu na ich schopnosť platiť. To isté platí v mnohých krajinách aj pre právneho zástupcu na súde – človeku, ktorý si právnika nedokáže zaplatiť, bude pridelený právny zástupca bezplatne. Osobnú bezpečnosť – teda napríklad ochranu pred násilnými útokmi či požiarmi domov – zvyčajne aspoň čiastočne zabezpečujú polícia a hasiči financovaní z verejných zdrojov.

Prečo by sa záslužné statky mali ľudom poskytovať bezplatne? Ľudia s obmedzeným príjmom nemajú prístup k množstvu vecí. Zvyčajne majú subštandardné a často nezdravé bývanie a mimoriadne obmedzené možnosti rekreácie. Prečo je to v prípade základnej zdravotnej starostlivosti, školstva, právneho zastupovania, polície a hasičov inak? V mnohých krajinách sa totiž tieto tovary a služby považujú za právo každého občana.

Cvičenie 12.1 Kapitalizmus medzi dospelými, ktorí s transakciou súhlasia

Mali by byť všetky dobrovoľné zmluvné výmeny medzi dospelými, ktorí s nimi súhlasia, dovolené?

Vyjadrite svoj názor na nasledujúce (hypotetické) výmeny. V každom prípade môžete predpokladať, že ľudia, ktorí sú súčasťou danej transakcie, sú svojprávni racionálni dospelí, ktorí si premysleli aj alternatívy a dôsledky svojho konania. V každom prípade sa rozhodnite, či s ním súhlasíte, a ak nie, či by sa daná transakcia mala zakázať. V jednotlivých prípadoch vysvetlite, prečo z uvedených transakcií plynú vzájomné výhody (teda Paretovo zlepšenie v porovnaní so zakázaním danej interakcie).

  1. Bola objavená komplikovaná liečba vzácnej formy rakoviny pri pacientoch, ktorí by inak určite zomreli. Nedostatok personálu spôsobuje, že túto zdravotnú starostlivosť nie je možné poskytnúť všetkým, ktorým by mohla pomôcť, preto nemocnica zaviedla pravidlo, že liečba bude podaná tomu, kto skôr príde. Ben, bohatý pacient na konci zoznamu, ponúkne chudobnej Aishi z prvých priečok, že jej za výmenu miest zaplatí milión dolárov. Ak Aisha zomrie (čo je veľmi pravdepodobné), peniaze zdedia jej deti. Aisha s tým súhlasí.
  2. Melissa má 18 rokov. Prijali ju na dobrú univerzitu, no nemá žiadnu finančnú pomoc a žiadnu ani nevie získať. Podpísala štvorročnú dohodu, že bude striptérkou na internete, a pracovať začne, keď dovŕši 19 rokov. Spoločnosť jej zaplatí školné.
  3. Čakáte v rade na kúpu lístkov na film, ktorý je takmer vypredaný. Niekto zo zadnej časti radu osloví ženu pred vami a ponúkne jej 25 $ za výmenu miest v rade (on sa postaví na jej miesto pred vami a ona na jeho miesto vzadu).
  4. Politicky apatický človek, ktorý nikdy nevolí, súhlasí s tým, že bude vo voľbách hlasovať za kandidáta, ktorý mu zaplatí najvyššiu sumu.
  5. William a Elizabeth sú bohatý pár a narodí sa im bábätko s menšou vrodenou poruchou. Toto dieťa predajú svojim (rovnako bohatým) susedom a kúpia si dieťa bez vrodených porúch od rodiny, ktorá potrebuje peniaze.
  6. Človek s adekvátnym príjmom sa rozhodne, že chce sám seba predať ako otroka niekomu inému. Podarí sa mu nájsť kupujúceho, ktorý je ochotný jeho cenu zaplatiť. Otrok chce peniaze použiť na vzdelanie svojich detí.

12.3 Vláda ako ekonomický hráč

Dôvodmi, prečo pri výrobe a distribúcii zohrávajú dôležitú úlohu aj iné inštitúcie ako trhy, sú zlyhania trhu, záslužné tovary a služby a amorálny charakter niektorých výmen. To nám pomáha pochopiť, prečo sú vlády dôležitými ekonomickými hráčmi. Výdavky vlády, dane, zákony, vojny a iné činnosti sú rovnakou súčasťou ekonomického života ako práca, investície, sporenie, kúpa a predaj, ktoré vykonávajú rodiny a firmy.

Keď vlády označujeme za ekonomických hráčov (podobne ako keď sme ekonomickými hráčmi nazvali firmy), máme na mysli ľudí, ktorí prijímajú kľúčové rozhodnutia – zákonodarcov, vojenských veliteľov a najvyšších predstaviteľov súdnictva.

V predchádzajúcich kapitolách, najmä kapitole 11, sme preskúmali množstvo prípadov, v ktorých by sa problém neefektívnosti či nespravodlivosti mohol riešiť zavedením opatrení zo strany vlády. V kapitole 3 sme sa však venovali aj tomu, že vlády (podobne ako firmy a jednotlivci) čelia obmedzeniam v tom, čo môžu robiť. Nie je to len z dôvodu obmedzených zdrojov na dosiahnutie cieľov, ale aj preto, že vo väčšine ekonomických otázok ani silná vláda nemôže občanom nariadiť, čo majú robiť.

Vláda napríklad môže vyžadovať, aby sa všetkým pracovníkom vyplácala aspoň minimálna mzda, no od pracovníkov nemôže požadovať, aby pracovali usilovne a neulievali sa. Vláda môže od majiteľov podnikov vymáhať dane, no nemôže im prikázať investovať do budovania nových výrobných kapacít namiesto kúpy ďalšej súkromnej nehnuteľnosti. V mnohých prípadoch môže urobiť len to, že zmení podmienky, v ktorých sa ľudia rozhodujú. Tým sa vraciame k otázke opatrení vlády. Dôraz nekladieme na to, čo by vláda mohla urobiť, aby vyriešila zlyhania trhu, nespravodlivosť a iné problémy, ale na to, čo skutočne robí a prečo je to niekedy nedostatočné na dosiahnutie zamýšľaných cieľov.

Vláda umožňuje ľuďom robiť spoločne veci, ktoré by osamote nedokázali. Príkladom môže byť vojna. Vláda takisto vykonáva činnosti, ktoré zásadne zlepšujú životnú úroveň a kvalitu života občanov. Príkladmi sú:

Viac informácií o ekonómii znižovania chudoby nájdete v publikácii: Angus Deaton. 2013. The Great Escape: health, wealth, and the origins of inequality. Princeton: Princeton University Press.

  • Zníženie chudoby: pred päťdesiatimi rokmi boli mnohí dôchodcovia a starší ľudia aj v bohatých krajinách v pasci chudoby. Napríklad v roku 1966 28,5 % občanov USA vo veku 65 a viac patrilo do kategórie „chudobní“. Transfery od štátu v mnohých krajinách zásadne znížili stav ekonomickej núdze medzi staršími občanmi. V roku 2017 bolo v USA chudobných už len 9,2 % starších ľudí.
  • Vyššia priemerná dĺžka života a výrazné zníženie úmrtnosti detí v mnohých krajinách: tieto zlepšenia, ku ktorým došlo koncom 19. a začiatkom 20. storočia, neboli primárne výsledkom pokroku v medicíne, lebo k tým zväčša došlo až neskôr. Priniesli ich vládne politiky na zlepšenie hygieny a zásobovania vodou.
  • Ekonomická bezpečnosť: zvýšené štátne výdavky znížili ekonomickú neistotu tým, že tlmili rozsah výkyvov. Hovoríme o znižovaní volatility hospodárskeho cyklu.

Presadzovanie práva a poskytovanie verejných služieb

Vlády sú hráčmi takého rozsahu, ktorý je neporovnateľný s rodinami a väčšinou firiem. Vláda USA – feredálna, štátna a lokálna – zamestnáva takmer desaťnásobne viac ľudí ako najväčšia firma v krajine, Walmart. Vlády však neboli ekonomickými hráčmi takéhoto rozsahu odjakživa. Graf 12.1 uvádza celkové daňové výnosy vyzbierané vládou Spojeného kráľovstva vyjadrené ako podiel hrubého domáceho produktu za viac ako 500 rokov. Ide o ukazovateľ vyjadrujúci veľkosť štátu v porovnaní s veľkosťou hospodárstva. Toto číslo sa zvýšilo z 3% v období pred rokom 1650 na desaťnásobok po druhej svetovej vojne.2 3

Aj v období, keď daňové výnosy predstavovali len 3 % hrubého domáceho produktu, bola vláda Spojeného kráľovstva mimoriadne dôležitým hráčom. Vlády nerobí mimoriadne dôležitým hráčom ich veľkosť.

Na určitom území má právo využívať silu a obmedzenie slobody jednotlivca na dosiahnutie svojich cieľov iba vláda. Občania vo všeobecnosti považujú využívanie právomocí na presadzovanie práva vládou s cieľom udržať poriadok, regulovať hospodárstvo a poskytovať služby za legitímne, teda akceptujú autoritu vlády, takže väčšina občanov sa riadi zákonmi, ktoré vláda prijala. Jedným zo spôsobov uplatnenia právomocí vlády na presadzovanie práva je práve výber daní, ktoré používa na financovanie svojho fungovania.

vláda
Jediný orgán na určitom území, ktorý môže určovať, čo ľudia smú a nesmú robiť, a smie na dosiahnutie tohto cieľa legitímne používať silu a obmedzenia slobody jednotlivca. Označuje sa aj ako: štát.

Aby sme vládu odlíšili od súkromných ekonomických hráčov, ktorými sú firmy, rodiny, jednotlivci, odborové hnutia a profesné organizácie, vládu vymedzujeme ako jediný orgán na území štátu, ktorý má legitímne právo využívať na dosahovanie cieľov silu a hrozbu použitia sily. Vlády bežne robia veci (napríklad väznenie ľudí), ktoré sa v prípade súkromnej osoby považujú za nesprávne a nelegálne.

Okrem legitímneho využívania právomocí na presadzovanie práva sa vláda vyznačuje aj tým, že má voči svojim občanom povinnosti vychádzajúce z občianskych a ľudských práv. Táto vlastnosť ju tiež odlišuje od firiem a iných súkromných hospodárskych subjektov. Vlády tieto práva podporujú a ochraňujú tak, že využívajú dane na poskytovanie služieb ako národná obrana, policajná ochrana a školstvo. Tieto služby sú pre občanov často dostupné bez obmedzení a bezplatne.

Rast vlády v Spojenom kráľovstve (1500 – 2015).
Celá obrazovka

Graf 12.1 Rast vlády v Spojenom kráľovstve (1500 – 2015).

UK Public Revenue; Patrick K. O’Brien and Philip A. Hunt. 1993. ‘The rise of a fiscal state in England, 1485–1815’. Historical Research 66 (160): pp.129–76. Poznámka. Pax britannica označuje storočie od konca napoleonských vojen do začiatku prvej svetovej vojny, počas ktorého (v porovnaní so skoršími či nasledujúcimi obdobiami) v Európe a vo väčšine sveta panoval relatívny mier a Spojené kráľovstvo bolo vojensky najsilnejšou krajinou. Slávna revolúcia zvrhla v roku 1688 kráľa Jakuba II. a zvýšila nezávislú právomoc parlamentu.

Ľudia sa zásadne líšia v príjmoch a bohatstve, a teda aj v daniach, ktoré platia. Ako občania však majú rovnaké právo na mnohé služby poskytované vládou. Práve táto jednoduchá skutočnosť stojí v centre mnohých diskusií o vhodnej veľkosti vlády. Ľudia s nižším príjmom a bohatstvom majú z veľkého množstva služieb štátu výhody. Bohatší ľudia s vyšším príjmom však (v absolútnej hodnote) platia väčšiu časť daní, z ktorých sa tieto služby financujú. Systém daní, transferov a výdavkov demokratických vlád sa zvyčajne využíva na prerozdelenie príjmu od ľudí s vyšším príjmom pre ľudí s nižším príjmom (pozri grafy 5.205.21 v kapitole 5).

Časť riešenia

Jean Tirole, ekonóm, ktorý sa špecializuje na úlohu intervencií a regulácií, vo svojej prednáške pri udelení Nobelovej ceny hovoril o tom, ako dokáže vláda zasiahnuť.

Vlády si môžu osvojiť dva ciele, ktoré sme využívali v tejto knihe:

  • Maximalizácia prebytku: môžu sa pokúsiť zabezpečiť, aby boli vzájomné výhody umožnené našimi ekonomickými interakciami čo najvyššie a aby sa naplno využili.
  • Zabezpečenie spravodlivosti: dokážu ovplyvniť, ako sa tieto výhody rozdelia.

Príklady opatrení, ktoré vlády zvyčajne využívajú na riešenie zlyhania trhu a nespravodlivosti:

  • Politika hospodárskej súťaže: znižuje silu monopolov pri určovaní cien.
  • Environmentálne opatrenia: znižujú emisie a znečisťujúce látky.
  • Dotácie: na výskum a vývoj.
  • Opatrenia zaručujúce očakávanie, že hospodárstvo bude pomerne stabilné: aby firmy investovali.
  • Verejné poskytovanie zdravotnej starostlivosti či povinné poistenie.
  • Poskytovanie informácií: umožnia ľuďom prijímať lepšie rozhodnutia a môžu sa týkať rizík spojených s finančnými produktmi, detskými hračkami a jedlami.
  • Opatrenia centrálnej banky: vyžadujú od komerčných bánk, aby minimalizovali vystavovanie sa rizikám tak, že sa budú vyhýbať zadlženosti vo svojich súvahách.
  • Zákony o minimálnej mzde: zakazujú zmluvy, podľa ktorých je výška mzdy nižšia ako dané minimum.

Vlády tieto ciele dosahujú kombináciou štyroch prostriedkov:

  • Stimuly: dane, dotácie a ďalšie výdavky menia náklady a výnosy aktivít spojených s externalitami, ktoré ak sa neriešia, spôsobujú zlyhania trhov či nespravodlivé výsledky.
  • Regulácia: priama regulácia ekonomických činností, napríklad stupňa hospodárskej súťaže, vrátane povinného sociálneho a zdravotného poistenia, a regulácia agregátneho dopytu.
  • Presviedčanie alebo informovanie: úprava dostupných informácií a očakávaní ľudí o tom, čo budú robiť ostatní (napríklad presvedčenie o tom, že ich majetok je zabezpečený alebo že iné firmy budú investovať), aby ľudia mohli svoju činnosť koordinovať želateľným spôsobom.
  • Verejné služby: nepeňažné služby či peňažné transfery, vrátane záslužných statkov, akými sú základné vzdelanie, právne zastupovanie v súdnych konaniach a príjmové transfery na zmenu rozdelenia životnej úrovne.

Súčasť problému

Aby sa podarilo tieto hodnotné ciele dosiahnuť, vlády musia mať mimoriadne právomoci na to, aby získali informácie a vynútili si dodržiavanie nariadení. To vytvára dilemu. Aby vláda mohla úspešne riešiť problémy, musí byť dostatočne silná a sama predstavovať potenciálny problém. Príklady z histórie, ale aj súčasného sveta hovoria o tom, že vlády využívajú svoj monopol na použitie moci na to, aby umlčali opozíciu a úradníkom či lídrom pomohli získať obrovské osobné bohatstvo.

  • Pobrežie Slonoviny: Felix Houphouet Boigny si ako prezident v rokoch 1960 až 1993 nahromadil majetok v odhadovanej výške od 7 do 11 miliárd $, z čoho väčšinu mal uloženú na švajčiarskych účtoch. Raz sa spýtal: „Je na svete nejaký seriózny človek, ktorý si časť bohatstva neuložil vo Švajčiarsku?“
  • Rumunsko: Nicolae Ceaușescu, hlava štátu počas vlády komunistickej strany v rokoch 1965 – 1989, získal obrovské bohatstvo a jeho najviditeľnejšími prejavmi bolo viac než tucet palácov s kúpeľňami so zlatom vykladanými vaňami a s držiakmi na toaletný papier z čistého zlata.
  • Rusko: Od začiatku 21. storočia umožnili osobné konexie s prezidentom Vladimírom Putinom skupine podnikateľov nazývaných oligarchovia získať majetky v hodnote stoviek miliónov rubľov.

Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. si dal pred Francúzskou revolúciou postaviť luxusný palác so záhradami vo Versailles, ktorý dnes patrí k najnavštevovanejším turistickým atrakciám sveta. Poddaní ho volali kráľ Slnko a on vyhlasoval: „L’etat, c’est moi“ („Štát som ja“). Slovo štát sa niekedy používa podobne, ako ho použil aj kráľ Slnko, vo význame vlády všeobecne, pričom neoznačuje žiadny konkrétny orgán ako napríklad vládu Francúzska. V susednej Veľkej Británii v takmer rovnakom čase vnímal William Pitt svojho kráľa inak a vyhlásil, že aj „najchudobnejší človek sa môže vo svojej chatrči vzoprieť všetkým vojakom koruny,“ čomu sme sa venovali v kapitole 1, cvičení 1.5.

Dobre riadené spoločnosti vymysleli spôsoby, ako obmedziť potenciálne škody spôsobené použitím právomocí vlády bez toho, aby bola podkopaná schopnosť vlády riešiť problémy spoločnosti. Tie vo všeobecnosti zahŕňajú:

  • Demokratické voľby: umožňujú občanom odvolať vládu, ktorá zneužíva svoje právomoci vo svoj prospech alebo v prospech inej malej skupiny.
  • Inštitucionálne brzdy a protiváhy a ústavné obmedzenia právomocí vlády: vláde priamo zakazujú určité konanie, ako nútené zavedenie určitého náboženstva v celej populácii.

Práve tento druhý bod je dôvodom, prečo Pitt mohol tvrdiť, že roľníkovi sa nemusí podariť zabrániť dažďu, aby sa mu dostal do domu, no s absolútnou istotou v tom môže zabrániť anglickému kráľovi.

V kapitalistickej ekonomike s výnimkou platenia daní či mimoriadnych okolností vám vláda nemôže zhabať majetok. Obmedzuje to schopnosť vlády obohacovať sa na váš úkor a ide o zásadné obmedzenie svojvoľných právomocí vlády.

Príkladom mimoriadnej okolnosti môže byť situácia, ak vlastníte pozemok, ktorý je jediným možným umiestnením pre most, ktorý má vyriešiť dopravný problém. Väčšina vlád má právo tento pozemok získať za nezávisle určenú spravodlivú cenu aj vtedy, ak ho nechcete predať. Táto právomoc získať súkromný majetok na verejný účel má množstvo názvov. U nás sa označuje ako vyvlastnenie či expropriácia, v USA ako právo na eminentné vlastníctvo (right of eminent domain) a v Spojenom kráľovstve ako povinné nariadenie o kúpe (compulsory purchase order). Aj s dobre navrhnutými obmedzeniami právomocí vlády a poskytovania výnimiek, ktoré vládam umožňujú lepšie slúžiť verejnému záujmu, sa však stáva, že vlády podobne ako trhy niekedy zlyhávajú.

Otázka 12.1 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Ktoré z uvedených tvrdení môžeme označiť za pravdivé?

  • Vláda by nemala mať možnosť zhabať súkromný majetok.
  • Štát by nemal byť monopolným dodávateľom služieb.
  • Vláda by nemala mať právo použiť silu proti svojim občanom.
  • Vláda by nemala zhromažďovať informácie o svojich občanoch.
  • Vo všeobecnosti môžeme povedať, že to platí. Dokonca aj vo výnimočnom prípade vyvlastnenia (o ktorom sa hovorí v tejto kapitole) musí vláda jednotlivcom za získanie ich súkromného majetku zaplatiť. Niektorí jednotlivci môžu považovať dane za zhabanie určitej kategórie súkromného majetku, ale deje sa tak so súhlasom celej spoločnosti, podľa pravidiel, ktoré spoločnosť schválila; zdanenie sa akceptuje ako platba za služby poskytované štátom.
  • Niektoré služby musí poskytovať monopol, aby sa zabezpečila štandardizácia a využili sa úspory z rozsahu. Jedným z príkladov je elektrická sieť. Ak je potrebný monopol, je lepšie, ak je ním štát, ktorý na rozdiel od súkromnej firmy podlieha demokratickej kontrole.
  • Určitá miera sily môže byť legitímna za predpokladu, že je primeraná, použitá proti jednotlivcom páchajúcim závažné priestupky (terorizmus, povstanie) a je použitá v rámci pravidiel (zákona), ktoré majú predchádzajúci súhlas občanov.
  • Súhlasíme s tým, že štát musí mať určité informácie o svojich občanoch, aby mohol správne fungovať. Aby dokázal napríklad presne odhadnúť množstvo peňazí potrebných na programy, ako sú dôchodky pre dôchodcov alebo dávky v nezamestnanosti, potrebuje poznať počet obyvateľov, pohlavie, vek a ďalšie demografické informácie. Z bezpečnostných dôvodov potrebuje vedieť, kto do krajiny vstupuje a kto ju opúšťa. Rozsah tohto zhromažďovania (a uchovávania) informácií však podlieha pravidlám schváleným občanmi a občania môžu namietať proti poskytovaniu niektorých svojich súkromných informácií vláde. Keď daňové úrady Spojeného kráľovstva oznámili plány na zhromažďovanie finančných informácií, ktoré sa predtým považovali za súkromné, vyvolalo to kontroverziu a určitú kritiku.

Zlyhanie vlády

prirodzený monopol
Výrobný proces, pri ktorom má dlhodobá krivka priemerných nákladov dostatočný sklon smerom nadol, aby znemožnila udržanie konkurencie medzi firmami na tomto trhu.

To, prečo trhy ani vlády nemusia byť ideálnym riešením ekonomických problémov, pochopíme, keď sa zamyslíme nad prípadom prirodzeného monopolu. Príkladom môže byť mestský vodovod či národná elektrická sieť. V týchto prípadoch je v dôsledku úspor z rozsahu najefektívnejšie, ak túto službu poskytuje jeden subjekt. Môže ísť o súkromnú firmu, ekonomický monopol alebo vládu, politický monopol.

Ak by bola firma v súkromnom vlastníctve ako monopol, z kapitoly 7 vieme, že by čelila klesajúcej krivke dopytu, ktorá by obmedzovala cenu, za ktorú môže tovar predať. S cieľom maximalizovať zisk a tým aj majetok majiteľov by sa monopolná firma snažila znižovať náklady a obmedziť výšku produkcie, aby si mohla účtovať vyššiu cenu. Výsledná cena by bola vyššia ako hraničné výrobné náklady, čo znamená, že niektorí spotrebitelia, ktorí si službu cenia na viac ako jej hraničné náklady, by ju nepoužívali. Súkromné vlastníctvo monopolu by viedlo k zlyhaniu trhu.

Darilo by sa v tom vláde lepšie?

zlyhanie vlády
Zlyhanie politickej zodpovednosti. (Tento pojem sa používa v rôznych významoch, pričom žiadny z nich nie je striktne analogický so zlyhaním trhu, pre ktoré je jediným kritériom Paretova neefektívnosť). Pozri aj: politická zodpovednosť.
ekonomická zodpovednosť
Zodpovednosť dosiahnutá ekonomickými procesmi, najmä konkurenciou medzi firmami či inými subjektmi, pričom nezohľadnenie vplyvov bude mať za následok straty na zisku alebo neúspech podniku. Pozri aj: zodpovednosť, politická zodpovednosť.
politická zodpovednosť
Zodpovednosť dosiahnutá prostredníctvom politických procesov, ako sú voľby, dohľad volenej vlády alebo konzultácie s dotknutými občanmi. Pozri aj: zodpovednosť, ekonomická zodpovednosť.
zlyhanie trhu
Dochádza k nemu, keď trhy rozdelia zdroje Pareto neefektívnym spôsobom.

V ideálnom prípade by prirodzený monopol vlastnený štátom stanovil cenu na úrovni hraničných nákladov a fixné náklady by financoval z daní. Vláda však nemusí mať motiváciu náklady znižovať. Dodávatelia vody či elektriny vo verejnom vlastníctve môžu byť pod tlakom požiadaviek zamestnať v spoločnosti priveľa zamestnancov na pozíciách s dobrými mzdami pre ľudí s politickými kontaktmi. Vo výsledku teda cena môže byť vyššia. Bohatí jednotlivci či firmy môžu lobovať u vládou vlastneného monopolu, aby služby poskytoval špeciálnym záujmovým skupinám za výhodných podmienok. Takýto výsledok verejného vlastníctva by predstavoval zlyhanie vlády.

Tento prípad ilustruje podobnosti a rozdiely medzi ekonomickou zodpovednosťou, ktorú poskytuje trh, a politickou zodpovednosťou, ktorú poskytuje demokratická forma vládnutia. Majitelia monopolnej firmy aj osoby prijímajúce rozhodnutia vo vláde môžu konať vo vlastnom záujme na úkor spotrebiteľa či občana, no v oboch prípadoch by konali v rámci určitých obmedzení. Monopolná firma by si nemohla účtovať akúkoľvek sumu. Jej zisky obmedzuje krivka dopytu. Vláda by takisto nemohla celkom svojvoľne nafukovať náklady na poskytovanie najímaním priateľov štátu či poskytovaním služieb len spriazneným osobám, lebo by mohla prehrať voľby.

Tieto dva prípady – súkromné alebo štátne vlastníctvo prirodzeného monopolu – ilustrujú problém zlyhania trhu (monopol si účtuje viac, ako sú hraničné náklady) a ďalšieho problému, ktorý niekedy nazývame zlyhaním vlády (neúspešná minimalizácia nákladov na poskytovanie služby).

Čo funguje lepšie? Na túto otázku neexistuje všeobecná odpoveď. Navyše okrem súkromného a štátneho vlastníctva existuje veľký počet možností vrátane súkromného vlastníctva s reguláciou zo strany štátu alebo verejného vlastníctva s hospodárskou súťažou medzi súkromnými spoločnosťami o časovo obmedzené právo službu produkovať a oceňovať.4

Ak budeme vládu vnímať ako ekonomického hráča, ktorý nasleduje svoje ciele, no obmedzujú ho dostupné možnosti, pomôže nám to vysvetliť, ktoré faktory zaručia, aby vláda problémy riešila, ale nevyrábala.

Cvičenie 12.2 Zavedenie samokontroly do vlády

James Madison, čelný predstaviteľ v diskusiách o ústave USA po výhre bývalých britských kolónií v Spojených štátoch amerických vo vojne o nezávislosť, v roku 1788 napísal:

Pri zostavovaní vlády, v ktorej majú mať ľudia kontrolu nad inými ľuďmi, spočíva obrovský problém v tomto: najprv musíte vláde umožniť kontrolovať tých, ktorým vládne, a potom jej prikázať, aby kontrolovala samu seba.5

Ako demokracia (vrátane právneho štátu) rieši Madisonove obavy z toho, že vláda kontroluje samu seba?

Cvičenie 12.3 Vzťah medzi ekonomickým rozvojom a veľkosťou vlády

Pomocou grafu 12.1 odpovedajte na tieto otázky:

  1. Prečo bolo obdobie pax britannica obdobím štíhlejšej vlády?
  2. Graf 12.1 porovnajte s grafom 1.6. Prečo sa podľa vás rast vo veľkosti vlády prekrýva so vznikom kapitalizmu ako hospodárskeho systému v sedemnástom a osemnástom storočí a zvýšením produkcie na obyvateľa?
  3. Porovnajte dve obdobia mieru – pax britannica a obdobie od konca druhej svetovej vojny. Prečo bola podľa vás veľkosť vlády oveľa väčšia v druhom období?

Otázka 12.2 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Aby bol štát schopný účinne riešiť prípady zlyhania trhu a nespravodlivosti a plniť svoje ďalšie povinnosti, musí byť dostatočne veľký a silný. To znamená, že ten, kto má riešiť problémy, je zároveň dostatočne veľký na to, aby sa sám stal potenciálnym problémom. Ako sa tento paradox zvyčajne rieši?

  • právny štát
  • ústavné obmedzenia
  • medzinárodný tlak
  • demokratické voľby, ktoré občanom dávajú právomoc vládu odvolať
  • Väčšina krajín má rámec zákonov, ktoré platia pre všetkých občanov bez výnimky. Tieto zákony musí vykladať a presadzovať súdny systém. Účinnosť právneho štátu pri obmedzovaní konania vlády zvyčajne závisí od toho, ako nezávisle (od vlády) môže súdnictvo fungovať.
  • Ústava je súbor pravidiel, ktorý je trvalejší ako zákony, ktoré môžu jednotlivé vlády prijímať a rušiť. Niektoré krajiny majú písané ústavy. Aby ústava získala osobitné postavenie, zvyčajne existujú zákony, ktoré sťažujú jej zmenu. Zmena ústavy si napríklad môže vyžadovať súhlas 66 % a nie jednoduchú väčšinu, možná je aj povinnosť toto hlasovanie opakovať medzi rôznymi skupinami.
  • Väčšina vlád je pravdepodobne citlivá na medzinárodný tlak, ale to neznamená, že ho musí akceptovať. Existuje množstvo príkladov vlád, ktoré celé roky konali v absolútnom rozpore s medzinárodnou mienkou, dokonca aj napriek sankciám. Južná Afrika počas režimu apartheidu bola jedným z príkladov. Zimbabwe a Severná Kórea takisto ukázali, ako môže autoritárska vláda ignorovať medzinárodný tlak.
  • Toto je pravdepodobne najdôležitejšie obmedzenie. Za predpokladu, že voľby sú slobodné a spravodlivé (je splnené tajné hlasovanie a ďalšie podmienky), demokraticky zvolená vláda musí nakoniec akceptovať vôľu ľudu.

12.4 Vláda ako monopolista vyhľadávajúci rentu

Ako sme sa dozvedeli, vlády dokážu riešiť problémy, ale ich aj spôsobovať. Hlavy vlád a ich spolupracovníci často zneužívajú svoju moc na osobný prospech. Iné vlády, dokonca aj tie nedemokratické, ktoré sme si spomínali, niekedy poskytujú hodnotné verejné služby a vládnu bez extravagantného osobného zisku.

Politické renty

Naša analógia medzi firmami a vládami naznačuje podobnosť medzi diktátorom a monopolistom – ani jeden z nich nečelí veľkej konkurencii. Podobajú sa však aj v niečom inom. Zamyslite sa nad tým, čo môže urobiť diktátor. Príklady uvedené vyššie z Ruska, Pobrežia Slonoviny, Francúzska a Rumunska ukazujú, že nedostatok konkurencie vládcovi umožňuje získať značný príjem, ktorý by sa mu bez politickej pozície dosiahnuť nepodarilo.

politická renta
Platba alebo iná výhoda prevyšujúca druhú najlepšiu alternatívu (rezervačnú pozíciu), ktorá existuje v dôsledku politickej pozície jednotlivca. Rezervačná pozícia sa v tomto prípade vzťahuje na situáciu jednotlivca, ak by nemal privilegované politické postavenie. Pozri aj: ekonomická renta.

Takýto príjem nazývame politická renta. Je politická, lebo sa spája s politickou pozíciou alebo kontaktmi. Slovo renta sa používa vo význame, ktorý sme si už v tejto knihe niekoľkokrát vysvetlili – ide o sumu nad rámec toho, čo môže aktér získať z druhej najlepšej dostupnej možnosti.

Podobá sa na zamestnaneckú rentu, ktorú dostane zamestnaný pracovník. V prípade pracovníka je druhou najlepšou možnosťou nezamestnanosť. Pri členovi politickej elity je druhou najlepšou možnosťou to, čo by dostával, ak by nemal politickú pozíciu či konexie. V prípade ruských oligarchov predstavuje politická renta príjem, ktorý získali nad rámec toho, čo by mali bez privilegovaných kontaktov s ruskou vládou.

Na rozdiel od statických rent, ktoré motivujú pracovníkov pracovať usilovne a kvalitne, a dynamických rent, ktoré dostávajú úspešní inovátori, tento typ renty v ekonomike nezohráva žiadnu užitočnú úlohu. Jednoducho je odmenou za moc.

Ciele a obmedzenia

Aby sme pochopili, prečo vláda robí to, čo robí, začneme tým, že si vládu namodelujeme ako jednotlivca a použijeme zvyčajné ekonomické koncepty:

  • jej preferencie a
  • obmedzenia určujúce, ktoré činnosti a výsledky sú pre ňu uskutočniteľné.

Najprv si vládu namodelujeme ako držiteľa politického monopolu, čo znamená, že nečelí konkurencii vo voľbách, ktoré by jej mohli vziať moc. Model nazývame „vláda ako monopolista“, a takúto vládu by sme zvyčajne označili za diktatúru. Dokonca aj v prípade, že sa nekonajú voľby, čelí diktátor obmedzeniu uskutočniteľnosti: jeho moc nie je neobmedzená, lebo ak obyvateľstvu toho vezme priveľa, môže ho z úradu zvrhnúť občianske povstanie.

V závislosti od preferencií či obmedzení, ktorým čelí, môže diktátor (teda držiteľ politického monopolu) využiť daňové príjmy zozbierané vládou na niektorý z týchto cieľov:

  • Poskytovanie služieb v podstate všetkým občanom: patria medzi ne školstvo a zdravotná starostlivosť.
  • Poskytovanie služieb štátu či iných výhod úzkej skupine ľudí: môže ísť o dobre platené pozície či špeciálne úľavy z daňovej povinnosti.
  • Vyplácanie značného príjmu samému sebe: alebo iné ekonomické výhody pre seba či rodinu.

Diktátor vyhľadávajúci rentu

Podobne ako pri iných modeloch, aj v tomto prípade situáciu zásadne zjednodušíme, aby sme sa mohli zamerať na najdôležitejšie aspekty problému. Budeme vychádzať z týchto predpokladov:

  • Diktátor je úplne sebecký.
  • Rozhoduje o výške dane, ktorú od občanov vyzbiera.
  • Daňové výnosy, ktoré zostanú po odpočítaní výdavkov na verejné služby (napríklad základnú zdravotnú starostlivosť a školstvo), si nechá pre seba.
  • Tieto služby obyvateľom poskytne, lebo ak si nechá pre seba priveľa, hrozí, že sa mu ľudia postavia a zvrhnú ho z úradu.

Tento model je jednoduchý, no zachytáva kľúčové fakty:

  • Rumuni v roku 1989 povstali proti Nicolae Ceaușescovi po 29 rokoch v úrade. K povstaniu sa pridali aj ozbrojené zložky štátu a Ceaușesca aj so ženou popravili.
  • Francúzsky kráľ Ľudovít XVI. prišiel o moc počas revolúcie v roku 1789, keď tisíce ozbrojených mužov aj žien obliehali palác vo Versailles. V roku 1793 ho popravili na gilotíne.

Keď diktátor vyhľadáva rentu (teda vykonáva aktivity na zvýšenie či udržanie týchto vysokých príjmov), často zdroje ekonomiky využíva na kontrolu obyvateľstva. Ide skôr o to, aby sa diktátor udržal pri moci, a nie o výrobu tovarov a služieb. Táto činnosť sa podobá na kroky pri vyhľadávaní renty firmou maximalizujúcou svoj zisk – môže ísť napríklad o reklamu či lobovanie u vlády s cieľom získať daňové prázdniny – no líši sa od činností vyhľadávania renty, akými môžu byť aj inovácie na vytvorenie výrazných ekonomických výnosov.

Aby sme diktátorovu dilemu pri rozhodovaní zjednodušili, budeme predpokladať, že nestanovuje, aké verejné služby obyvateľom poskytne. Tie sú dané. Rozhodovať sa bude len o tom, koľko vyzbiera na daniach.

Aj diktátor čelí obmedzeniam toho, čo môže urobiť

Podobne ako v kapitole 5, v ktorej Bruno využíval donucovacie prostriedky na využívanie Angely, diktátor nebude chcieť vo forme daní vyzbierať toľko, že občanom bude chýbať sila a schopnosť čokoľvek vyrábať. Diktátor však navyše čelí ďalšiemu obmedzeniu, a tým je možnosť revolúcie.

Predpokladáme, že na zvrhnutie diktátora môžu existovať dva dôvody:

  • Dôvody spojené s jeho výkonom funkcie: ak napríklad vyberá privysoké dane.
  • Dôvody, ktoré s výkonom funkcie nesúvisia: tieto nedokáže ovplyvniť.

Diktátor chce maximalizovať celkovú politickú rentu, ktorú môže získať za celé obdobie pri moci, nie rentu v konkrétnom roku. Musí sa teda zamýšľať nad tým, ako dlho sa dokáže pri moci udržať. Samozrejme sa to nedá predpovedať, no môže predpokladať, že ak poskytuje danú výšku verejných služieb, tak čím nižšie dane nariadi, tým dlhšie sa pri moci udrží.

Graf 12.2 ilustruje, ako by diktátor, ktorý myslí do budúcnosti, vyhodnotil dve možné úrovne zdanenia. Pri vyššej dani získa každý rok vyššiu rentu, no pri moci sa udrží kratšie (pravdepodobnosť zvrhnutia je vyššia).

Diktátor hľadiaci do budúcnosti sa zamýšľa nad celkovou politickou rentou, ktorú dosiahne pri dvoch rôznych výškach ročného zdanenia.
Celá obrazovka

Graf 12.2 Diktátor hľadiaci do budúcnosti sa zamýšľa nad celkovou politickou rentou, ktorú dosiahne pri dvoch rôznych výškach ročného zdanenia.

Vyššia daň
: Ak diktátor vyzbiera na dani T2, očakáva, že sa pri moci udrží na D2. Jeho celková politická renta sa rovná (T2 − C)D2, kde C predstavuje náklady na poskytnutie verejných služieb.
Celá obrazovka

Vyššia daň

Ak diktátor vyzbiera na dani T2, očakáva, že sa pri moci udrží na D2. Jeho celková politická renta sa rovná (T2 − C)D2, kde C predstavuje náklady na poskytnutie verejných služieb.

Nižšia daň
: Ak vyzbiera na dani menej, môže očakávať, že sa pri moci udrží dlhšie. Jeho celková politická renta je (T1 – C)D1. Na grafe vidíme, že je pre neho výhodnejšie vyberať vyššie dane (svetlomodrý obdĺžnik renta2 je väčší ako svetločervený obdĺžnik renta2).
Celá obrazovka

Nižšia daň

Ak vyzbiera na dani menej, môže očakávať, že sa pri moci udrží dlhšie. Jeho celková politická renta je (T1C)D1. Na grafe vidíme, že je pre neho výhodnejšie vyberať vyššie dane (svetlomodrý obdĺžnik renta2 je väčší ako svetločervený obdĺžnik renta2).

Keď predpokladáme, že súkromný sektor takéto služby občanom neposkytuje, vládu môžeme vnímať ako monopol, ktorý verejné služby poskytuje za cenu (daň), ktorú sú občania zo zákona povinní zaplatiť. Diktátor čelí obmedzeniu podobnému krivke dopytu. Tak ako je množstvo produktov, ktoré dokáže monopolná firma predať, nepriamo úmerné stanovenej cene, tak je aj dĺžka udržania sa vlády pri moci nepriamo úmerná stanovenej daňovej sadzbe.

Graf 12.3 ukazuje, ako výška dane stanovená diktátorom ovplyvňuje očakávanú dĺžku udržania sa vlády pri moci. Je vyjadrená ako počet rokov, ktorý sa podľa očakávania udrží pri moci po tomto roku.

Krivka zotrvania pri moci: diktátor stanovuje výšku dane vzhľadom na cenu verejných služieb.
Celá obrazovka

Graf 12.3 Krivka zotrvania pri moci: diktátor stanovuje výšku dane vzhľadom na cenu verejných služieb.

Aký najdlhší čas (Dmax) môže diktátor očakávať, že sa udrží pri moci? Aby sme na to prišli, predstavme si, že diktátor zrazu stratil záujem o peniaze a jednoducho sa chce udržať pri moci čo najdlhšie. Čo by urobil?

Pravdepodobnosť, že ho zvrhnú z dôvodu nesúvisiaceho s jeho výkonom funkcie, nedokáže ovplyvniť. Pravdepodobnosť, že o úrad príde z dôvodu súvisiaceho s jeho výkonom, dokáže znížiť tak, že vyzbiera na dani len takú sumu, ktorá sa bude rovnať výrobným nákladom verejných služieb. Na grafe 12.3 sa teda bod Dmax nachádza na priesečníku krivky trvania a nákladovej krivky. Ide o očakávané trvanie len pri zohľadnení faktorov nesúvisiacich s výkonom diktátora. Akákoľvek daňová sadzba nad rámec výrobných nákladov očakávané trvanie zníži pod úroveň Dmax, čo vidíme aj na klesajúcom sklone krivky trvania.

Krivka zotrvania pri moci na grafe 12.2 prechádza bodmi X a Y a neklesá pod nákladovú krivku, lebo ak by pod ňu klesla, diktátor by na náklady verejných služieb prispieval z vlastného vrecka. Diktátor v krajine so silnejším právnym štátom, a tým aj nižšou pravdepodobnosťou puču nesúvisiaceho s jeho výkonom, by čelil krivke zotrvania pri moci, ktorá sa s nákladovou krivkou pretína viac vpravo.

Krivka zotrvania pri moci predstavuje diktátorovu hranicu dostupných možností. Body v množine dostupných kombinácií nad nákladovou krivkou pre neho predstavujú kladnú rentu. Krivka predstavuje dobre známu voľbu:

  • Vyššie dane: vyššia renta v krátkodobom horizonte spojená s vyšším rizikom predčasného zvrhnutia z úradu. Kratšie trvanie funkcie predstavuje náklady obetovanej príležitosti spojené s vyššími rentami ročne.
  • Nižšie dane: diktátor dostáva rentu dlhšie, no za rok je jej suma nižšia. Nižšia renta za rok predstavuje náklady obetovanej príležitosti spojené s dlhším trvaním úradu.

Diktátor stanoví daň na maximalizáciu celkovej renty

Ako diktátor, ktorý čelí krivke zotrvania pri moci, stanoví výšku dane pre občanov? Odpoveď je podobná tomu, ako sa monopolná firma rozhoduje o cene, ktorú si bude účtovať za produkt. Podobne ako majiteľ monopolu, aj diktátor čelí voľbe – chcel by od občanov vymámiť čo najvyššiu celkovú sumu ako daň, no zároveň sa chce dlho udržať pri moci. Krivka zotrvania pri moci mu však ukazuje, že obe sa mu dosiahnuť nepodarí. Musí teda zhodnotiť rôzne kombinácie daňových príjmov (T) a trvania (D).

Diktátorove izorenty.
Celá obrazovka

Graf 12.4 Diktátorove izorenty.

Izorenty
: Na grafe sú zakreslené niektoré diktátorove izorenty, pričom izorenta2 predstavuje vyššiu politickú rentu ako izorenta1. Predpokladáme, že cena za poskytovanie verejných služieb na rok je 1.
Celá obrazovka

Izorenty

Na grafe sú zakreslené niektoré diktátorove izorenty, pričom izorenta2 predstavuje vyššiu politickú rentu ako izorenta1. Predpokladáme, že cena za poskytovanie verejných služieb na rok je 1.

Relatívne vysoké daňové príjmy, relatívne krátke trvanie
: Bod V predstavuje trvanie 3 roky a ročné daňové príjmy na úrovni 4,5. Renta v bode V sa rovná (4,5 − 1) × 3 = 10,5 (zelená plocha).
Celá obrazovka

Relatívne vysoké daňové príjmy, relatívne krátke trvanie

Bod V predstavuje trvanie 3 roky a ročné daňové príjmy na úrovni 4,5. Renta v bode V sa rovná (4,5 − 1) × 3 = 10,5 (zelená plocha).

Iný bod na rovnakej izorente
: Bod Z predstavuje trvanie 7 rokov a ročné daňové príjmy na úrovni 2,5, takže renta sa rovná (2,5 − 1) × 7 = 10,5 (veľkosť plochy sa rovná ploche pri bode V). Pripomíname, že renty sa počítajú odčítaním ročných nákladov na poskytovanie verejných služieb od ročných daňových príjmov.
Celá obrazovka

Iný bod na rovnakej izorente

Bod Z predstavuje trvanie 7 rokov a ročné daňové príjmy na úrovni 2,5, takže renta sa rovná (2,5 − 1) × 7 = 10,5 (veľkosť plochy sa rovná ploche pri bode V). Pripomíname, že renty sa počítajú odčítaním ročných nákladov na poskytovanie verejných služieb od ročných daňových príjmov.

Jeho hodnotenie vychádza z niekoľkých izorent (ktoré sa podobajú na krivky rovnakého zisku v prípade monopolnej firmy), ktoré sú zakreslené na grafe 12.4. Body V a Z na izorente2 na grafe predstavujú dve kombinácie celkových daní za rok a času, ktorý sa diktátor udrží pri moci, s rovnakou rentou pre diktátora. Vysoké dane a krátky čas v úrade (bod V) mu prinesú rovnakú celkovú rentu ako nižšie dane a dlhší čas v úrade (bod Z). Body na modrej krivke (izorenta2) diktátorovi prinesú rovnakú celkovú výšku renty, ktorá je vyššia ako celková renta dosiahnuteľná v bodoch na izorente1.

Tvar izorent sa podobá krivkám rovnakého zisku v prípade monopolnej firmy:

  • Vyššie izorenty sú ďalej od začiatku súradnicovej sústavy.
  • Sú ohnuté smerom dovnútra k začiatku súradnicovej sústavy, ako to vidíme aj na grafe.
  • Izorenta s nulovou rentou je totožná s vodorovnou nákladovou krivkou.

Držiteľ monopolu môže pomocou týchto izorent určiť, ktorý bod na krivke zotrvania pri moci – teda hranici množiny dostupných kombinácií – mu prinesie najvyššiu celkovú rentu. Vidíme to aj na grafe 12.5.

Diktátor sa rozhodne pre úroveň zdanenia tak, aby maximalizoval svoju politickú rentu.
Celá obrazovka

Graf 12.5 Diktátor sa rozhodne pre úroveň zdanenia tak, aby maximalizoval svoju politickú rentu.

Diktátor nájde takú úroveň zdanenia, pri ktorej maximalizuje svoju celkovú očakávanú politickú rentu, a ide o sumu (TC)D. Diktátor rozmýšľa analogicky s firmou maximalizujúcou svoj zisk, ktorá cenu stanovuje s cieľom dosiahnuť čo najvyšší očakávaný zisk pomocou vzorca (PC)Q, kde P je cena, ktorú si firma účtuje, a Q je predané množstvo.

Podobne ako sme pri firme pomocou kriviek rovnakého zisku zistili cenu, ktorú si bude účtovať, aby maximalizovala svoj zisk, pomocou izorent môžeme pri diktátorovi zistiť, akú daň stanoví pre občanov.

Predpokladajme, že diktátor uvažuje o stanovení pomerne nízkych daní a očakáva, že sa pri moci udrží dlho, čo predstavuje bod A. Keďže izorenta je v tomto bode plochejšia ako krivka trvania, vidíme, že by bol na tom lepšie, ak by daň zvýšil a znášal by náklady obetovanej príležitosti spojené s týmto rozhodnutím (kratšie očakávané trvanie úradu).

Podobne môžeme vidieť, že daňová sadzba v bode F na krivke trvania diktátorovi získa každý rok vysoký prebytok, no nie dostatočný na to, aby vyrovnal krátke trvanie jeho vlády. Nižšia sadzba dane by zvýšila jeho očakávanú rentu.

Aby maximalizoval svoju politickú rentu, rozhodne sa pre bod B. Daň stanoví na úrovni T* a očakáva, že pri moci sa udrží D* rokov, takže jeho celková renta sa bude rovnať (T* – C)D*. V tomto bode sa sklon najvyššej izorenty rovná sklonu hranice dostupných možností (krivky zotrvania pri moci):

Otázka 12.3 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Vráťme sa ku grafu 12.5. Ktoré z uvedených tvrdení môžeme na jeho základe označiť za pravdivé?

  • Diktátor, ktorý sa riadi vlastným záujmom, sa bude snažiť maximalizovať výšku vybratých daňových príjmov.
  • Ak sa v grafe presunieme z bodu A do bodu B, ide o Paretovo zlepšenie, lebo sa zlepšia výsledky aj pre občanov, aj pre diktátora.
  • Pri T* zvýšenie daňovej sadzby prinesie nárast celkovej očakávanej renty.
  • Diktátori časť daňových výnosov používajú na poskytovanie nevyhnutných verejných služieb.
  • Diktátori sa budú snažiť maximalizovať celkovú očakávanú rentu, čo znamená, že dane musia byť nižšie ako najvyššie možné (podobne ako pri T* v grafe vyššie).
  • Ide o zlepšenie výsledku pre diktátora. Výsledky však budú horšie pre občanov, ktorí budú musieť platiť vyššie dane bez zlepšenia verejných služieb alebo zvýšenia ich poskytovania.
  • T* je optimálna daňová sadzba. Ďalšie zvýšenie daňových sadzieb zníži celkovú očakávanú rentu, pretože zníženie očakávaného trvania preváži zvýšenie ročnej renty.
  • Diktátori si nemôžu privlastniť všetky daňové príjmy ako rentu, ale musia vynaložiť aspoň C na zabezpečenie základných verejných služieb (právny štát, obrana atď.), aby neboli zvrhnutí.

12.5 Konkurencia môže obmedziť vyhľadávanie politickej renty

Konkurencia prináša medzi firmy v ekonomike určitú disciplínu, lebo obmedzuje výšku ziskov, ktoré dokážu dosiahnuť stanovením privysokej ceny či vyrábaním nekvalitného tovaru. Konkurencia pri voľbách zasa zabezpečuje disciplínu politikov v demokracii, aby poskytovali služby, ktoré si verejnosť žiada, za rozumnú cenu (v podobe daní). Nižšie uvádzame niekoľko dôkazov z USA.

To, že možnosť zvrhnutia politika z úradu ovplyvňuje jeho konanie, potvrdzujú aj dôkazy z iných krajín.

Hrozba straty funkcie si od politikov vynucuje disciplínu aj v nedemokratickom prostredí. V Číne napríklad provinční guvernéri a tajomníci komunistickej strany nepodliehajú kontrole voličov, ale vyšších úradníkov na úrovni centrálnej vlády. Guvernérov a straníckych tajomníkov často povyšujú, no takmer rovnako často aj prepúšťajú. Záznamy o všetkých výpovediach medzi rokmi 1975 a 1998 ukazujú, že tí, ktorých provincie dosiahli rýchly hospodársky rast, boli povýšení, a tí, ktorých provincie zaostávali, boli prepustení. Zavedenie volieb na úrovni obcí v Číne viedlo k zvýšenému poskytovaniu miestnych verejných služieb ako zdravotnej starostlivosti a vzdelania a takisto k zníženiu korupcie.6

Ako ekonómovia skúmajú údaje Ovplyvňuje volebná konkurencia politiky?

Predstavme si političku, ktorá si chce udržať mandát a vie, že ak chce byť opäť zvolená, musí s ňou byť spokojná väčšina voličov. Okrem toho má však aj vlastné ciele: pretlačiť konkrétny projekt, ktorý preferuje, alebo si udržať dobré vzťahy s bohatými ľuďmi, ktorí by podporovali jej politickú kampaň alebo ju po politickej kariére zamestnali. Existuje hrozba, že ak voličom nedá, čo chcú, skončí sa jej kariéra v politike. Bude ju to motivovať k tomu, aby viac zdôrazňovala verejný záujem ako ten svoj?

Porovnávanie politík prijatých politikmi v okresoch, kde nie je konkurencia (napríklad na funkciu nikto iný nekandiduje), s okresmi, kde je volebná súťaž prítomná, nám na otázku nepomôže nájsť odpoveď. Dôvodom je, že politické obvody s konkurenciou či bez nej a politici, ktorí ich zastupujú, sa líšia v množstve rôznych aspektov, takže porovnanie by pomiešalo efekty politickej konkurencie s efektmi iných rozdielov.

Ekonómovia Tim Besley a Anne Case našli dômyselný spôsob, ako túto otázku zodpovedať. Niektorí štátni guvernéri v USA môžu byť v úrade najviac dve štvorročné volebné obdobia. To znamená, že na konci prvého volebného obdobia budú čeliť volebnej konkurencii, lebo budú chcieť, aby ich voliči opäť zvolili. V druhom volebnom období ich už žiadna politická konkurencia neovplyvňuje, lebo už viac nesmú kandidovať.

prirodzený experiment
Empirická štúdia, ktorá využíva prirodzene sa vyskytujúce štatistické premenné, pri ktorých výskumníci nemajú možnosť prideliť účastníkov do experimentálnych a kontrolných skupín, ako je to pri bežných experimentoch. Namiesto toho nám umožňujú populáciu analyzovať rozdiely v zákonoch, politikách, počasí či iných aspektoch, tak ako keby bola súčasťou experimentu. Platnosť takýchto štúdií závisí od premisy, že pridelenie subjektov do prirodzene vytvorených experimentálnych a kontrolných skupín môžeme vierohodne považovať za náhodné.

Ide o prirodzený experiment. Intervenciou je práve politická konkurencia, takže guvernéri v prvom volebnom období sú intervenčnou skupinou. Tí istí guvernéri sa v druhom volebnom období stanú kontrolnou skupinou. Ako v každom dobrom experimente, ostatné faktory zostanú konštantné. Meriame rovnakých ľudí v rovnakom okrese pri intervenčných a kontrolných podmienkach.

Autori experimentu zistili, že počas prvého volebného obdobia (intervenčné obdobie) republikánski aj demokratickí guvernéri zaviedli v podstate totožnú úroveň zdanenia na obyvateľa. No v druhom volebnom období (kontrolné obdobie) guvernéri z Demokratickej strany, ktorí preferujú vyššie verejné výdavky a dane, zaviedli oveľa vyššiu úroveň daní ako republikáni. Republikánski guvernéri zasa bez hrozby politickej konkurencie zaviedli oveľa nižšiu úroveň minimálnej mzdy v štáte.

Bez ohľadu na to, či išlo o demokrata alebo republikána, guvernéri, ktorí čelili vo svojom prvom volebnom období volebnej konkurencii, zavádzali také politiky, s ktorými súhlasili tzv. nestáli voliči. Ide o voličov, ktorí menia stranu, za ktorú hlasujú, takže často mnohé voľby rozhodnú práve oni. Bežnými opatreniami boli nižšie dane a vyššie minimálne mzdy. No keď na opatrenia nevplývala volebná konkurencia, líšili sa podľa politických preferencií či ekonomických záujmov.

Politická konkurencia ako obmedzenie

vládnuca elita
Najvyšší vládni predstavitelia, ako napríklad prezident, členovia vlády a vedúci predstavitelia zákonodarných orgánov, ktorých spája spoločný záujem, napríklad členstvo v určitej strane.

Keďže politická konkurencia ovplyvňuje konanie vlády, zahrnieme ju do modelu, aby sme zistili, ako ovplyvní výšku dane, ktorú vláda stanoví. Vedenie vlády už nepredstavuje diktátor, ale takzvaná vládnuca elita, teda najvyšší vládni úradníci a legislatívni lídri, ktorých spája spoločný záujem ako členstvo v konkrétnej strane. Na rozdiel od diktátora môže elita o funkciu prísť len prehrou vo voľbách a nie povstaním občanov či iným spôsobom mimo volieb.

Keď hovoríme o tom, že elita príde o moc alebo ako dlho sa udrží vo funkcii, nemáme na mysli zvrhnutie či trvanie úradu jednotlivca (ako to bolo pri diktátorovi), ale ukončenie vládnutia celej skupiny ľudí a jej príslušnosti k politickej strane. V USA sa napríklad skončilo vládnutie vládnucej elity Republikánskej strany v roku 2008, keď bol zvolený prezident Obama. Vládnuca elita Demokratickej strany spojená s prezidentom Obamom zasa prišla o moc, keď bol o osem rokov neskôr zvolený prezident Trump.

V tabuľke 12.6 nájdeme niekoľko príkladov, ako dlho sa vládnuce elity udržali pri moci a prečo nakoniec zo svojho úradu odišli. Najdlhším súvislým obdobím vládnutia jednej elity bola vláda mexickej Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI). V Mexiku vládla od Mexickej revolúcie na začiatku 20. storočia až do 21. storočia. Pokiaľ ide o najdlhšie vládnutie jednotlivca na čele vládnucej elity, bol to Fidel Castro (49 rokov) na Kube, ktorého potom vystriedal jeho brat Raul. Najkratšie sa pri moci z príkladov v tabuľke udržala vláda Gougha Whitlama v Austrálii, ktorú odvolal generálny guvernér (nevolený predstaviteľ štátu) v nadväznosti na patovú situáciu v parlamente v súvislosti s rozpočtom.

Vládnuca elita  Krajina  Obdobie vládnutia  Spôsob, akým sa dostala k moci  Spôsob, akým o moc prišla
Strana kongresu  India  1947 – 1977  Voľby (koniec koloniálnej vlády)  Voľby
Komunistická strana  Kuba  1959 –  Revolúcia  V roku 2019 stále pri moci
Sociálno-demokratická strana  Švédsko  1932 – 1976  Voľby  Voľby
Druhá republika  Španielsko  1931 – 1939  Voľby  Vojenský prevrat a občianska vojna
Francisco Franco  Španielsko  1939 – 1975  Vojenský prevrat, občianska vojna  Prirodzená smrť; návrat k demokracii
Inštitucionálna revolučná strana  Mexiko  1929 – 2000  Voľby  Voľby
Demokratická strana  USA  1933 – 1953  Voľby  Voľby
Sandinovská strana  Nikaragua  1979 – 1990  Ozbrojená revolúcia  Voľby
Africký národný kongres  Južná Afrika  1994 –  Nenásilná revolúcia a voľby  V roku 2019 stále pri moci
Austrálska labouristická strana  Austrália  1972 – 1975  Voľby  Odvolanie (nevoleným) generálnym guvernérom

Tabuľka 12.6 Príklady vládnucich elít, ich obdobie vládnutia a prípadné dôvody konca.

Kľúčovou myšlienkou nášho modelu je, že politická konkurencia spôsobuje, že pravdepodobnosť volebnej prehry vo väčšej miere závisí od výkonu vlády. To spôsobuje, že krivka zotrvania pri moci je plochejšia. Inak povedané, zvýšenie daní vládou bude mať vyšší vplyv na očakávané udržanie sa elity pri moci, než by to bolo v prípade bez politickej konkurencie.

Plochejšia krivka zotrvania pri moci s vyššou konkurenciou, ktorú vidíme na grafe 12.7, predstavuje situáciu, v ktorej sa zvýšenie daní nad rámec nákladov na poskytovanie verejných služieb spája so skrátením dĺžky vládnutia súčasnej vládnucej elity.

Množina dostupných kombinácií daní a trvania vládnutia v nekonkurenčnom a konkurenčnom politickom systéme.
Celá obrazovka

Graf 12.7 Množina dostupných kombinácií daní a trvania vládnutia v nekonkurenčnom a konkurenčnom politickom systéme.

Diktatúra
: V diktatúre je krivka zotrvania pri moci strmá.
Celá obrazovka

Diktatúra

V diktatúre je krivka zotrvania pri moci strmá.

Plochejšia krivka
: Krivka zotrvania pri moci s vyššou konkurenciou (tmavšia) je plochejšia.
Celá obrazovka

Plochejšia krivka

Krivka zotrvania pri moci s vyššou konkurenciou (tmavšia) je plochejšia.

Zvýšenie daní
: Zvýšenie daní na úroveň T′ nad rámec nákladov poskytovania verejných služieb sa spája s výraznejším znížením očakávaného trvania súčasnej vlády, ak je politická konkurencia silnejšia.
Celá obrazovka

Zvýšenie daní

Zvýšenie daní na úroveň T′ nad rámec nákladov poskytovania verejných služieb sa spája s výraznejším znížením očakávaného trvania súčasnej vlády, ak je politická konkurencia silnejšia.

Model nám ukazuje, prečo vládnuce elity a bohatí a mocní členovia spoločnosti spriaznení s týmito elitami boli často odporcami demokracie a snažili sa obmedziť politické práva chudobnejších. Na grafe 12.8 majú najprv právo voliť len bohatí a výsledkom je, že elita čelí nízkej politickej konkurencii (krivka zotrvania pri moci je strmá) a svoju rentu maximalizuje v bode B. Teraz však predpokladajme, že právo voliť má každý a elitu môžu vyzvať na volebný súboj opozičné politické strany. Zvýšenie politickej konkurencie predstavuje plochejšia krivka zotrvania pri moci, čo naznačuje, že množina dostupných kombinácií politickej elity sa zmenšila. V tejto situácii sa rozhodne pre bod G a za rok vyzbiera nízke dane.

Výber výšky daní v podmienkach nižšej a vyššej politickej konkurencie.
Celá obrazovka

Graf 12.8 Výber výšky daní v podmienkach nižšej a vyššej politickej konkurencie.

Všimnime si, že vládnúca elita na grafe v politickom systéme s vyššou konkurenciou vyberie nižšie dane, no jej očakávaná dĺžka udržania sa pri moci je rovnaká ako v prípade elity v menej konkurenčnom systéme (s vyššími daňami). Ale nemusí to tak byť. Vo všeobecnosti platí, že ak sa konkurencia zvýši, môže sa trvanie predĺžiť aj skrátiť. Sadzba dane však bude určite nižšia.

12.6 Porovnanie politického monopolu a konkurencie

V modeli predstavuje vládu jedna osoba – diktátor – alebo politická elita, ktorú sme tiež vnímali tak, ako by išlo o jednu osobu. V oboch prípadoch ich kroky obmedzuje len to, že ak budú vyberať privysoké dane, môžu prísť o svoju funkciu. Vlády sú však veľké orgány s mnohými členmi a riadia sa komplikovanými pravidlami hry.

politická inštitúcia
Pravidlá hry určujúce, kto má moc a ako sa v spoločnosti táto moc uplatňuje.

V kapitole 6 sme si vysvetlili, že firma nie je len aktérom. Je aj javiskom, na ktorom svoju úlohu hrajú rôzne skupiny, z ktorých sa firma skladá – niekedy pracujú spoločne, inokedy sú v konflikte. To isté možno povedať aj o vládach. Na javisku vlády vstupujú do interakcie politici, politické strany, vojaci, sudcovia, občania a byrokrati podľa svojich preferencií a neformálnych či formálnych pravidiel, ktoré tvoria politické inštitúcie.

Politické inštitúcie krajiny sú pravidlá hry, ktoré určujú, kto má moc a ako sa táto moc v spoločnosti uplatňuje. Demokracia je politická inštitúcia, čo znamená, že je súborom pravidiel, ktoré určujú:

  • z koho sa skladá vláda a
  • aké právomoci môže pri vládnutí využiť.

Politické inštitúcie sa líšia medzi krajinami aj v rôznych časoch. Hlavné kategórie politických inštitúcií zahŕňajú demokraciu a diktatúru. Pripomeňme si, že v kapitole 1 sme demokraciu vymedzili ako „politický systém, v ktorom majú v ideálnom prípade všetci občania rovnakú politickú moc a vyznačuje sa individuálnymi právami ako sloboda slova, zhromažďovania a tlače, spravodlivými voľbami, v ktorých majú právo voliť v podstate všetci dospelí a vláda po prehre odstúpi“.

Kľúčovou hodnotou, ktorá motivuje k demokracii, je politická rovnosť. Občania by mali mať v zásade rovnaké príležitosti na to, aby mohli vyjadriť svoj názor spôsobom, ktorý ovplyvní opatrenia a inú činnosť vlády. Takisto si pripomeňme vysvetlenie z kapitoly 1, že pojem demokracia používame vo význame takej formy vládnutia, ktorá sa vyznačuje právnym štátom, občianskymi slobodami a inkluzívnymi, spravodlivými a záväznými voľbami. Inkluzívnosť znamená, že žiadnej skupine obyvateľstva (napríklad ženám, etnickým menšinám či ľuďom bez majetku) nemožno odoprieť volebné právo.

V tabuľke 12.9 uvádzame politické inštitúcie v kontexte porovnania efektov konkurencie a neexistencie konkurencie v ekonomike a vo vláde.

Rôzne typy politickej a ekonomickej konkurencie Zdroj rent či dôvody ich neexistencie Kontrola politických elít a majiteľov firiem Právomoci neelity (občanov a spotrebiteľov) Zisky/renty
Extrémny prípad obmedzenej politickej konkurencie (diktátor) Diktátor využíva dane a iné príjmy vlády ako zdroj osobného príjmu nad rámec toho, čo by dostal ako bežný občan. Obmedzené riziko ukončenia vládnutia, napr. revolučný prevrat Nízka Politické renty > 0
Extrémny prípad obmedzenej ekonomickej konkurencie (monopol) Držiteľ monopolu obmedzí predaj, účtuje si vyššie sadzby, ako sú priemerné výrobné náklady, a dosiahne vyšší zisk ako náklady obetovanej príležitosti kapitálu. Obmedzené riziko, že na trh vstúpia konkurenčné firmy Nízka Ekonomické zisky > 0
Ideálna demokracia Renty sa eliminujú v dôsledku konkurencie medzi politickými stranami a iných slobôd ako sloboda tlače. Ak si niekto privlastní privysoké politické renty, je isté, že vo voľbách prehrá. Vykonáva sa najmä prostredníctvom hlasu verejnosti, ktorá potom volí niekoho iného. Politické renty = 0
Dokonalá konkurencia medzi firmami Renty sa eliminujú v dôsledku konkurencie medzi firmami. Nulový predaj (a bankrot firmy), ak cenu stanoví nad úrovňou priemerných nákladov. Vykonáva sa najmä prostredníctvom odchodu a kúpy od niekoho iného. Ekonomické zisky = 0

Tabuľka 12.9 Politické a ekonomické renty v podmienkach konkurencie a monopolu.

Otázka 12.4 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Prečo sa pojem politická renta používa na označenie zvyšovania osobného bohatstva, ktorému sa často tešia diktátori?

  • Príjmy pochádzajú z prenájmu verejného majetku súkromným osobám.
  • Ide o nadmerné príjmy vyplývajúce z politického postavenia diktátora.
  • Politická renta je príjem, ktorý diktátori získavajú z konfiškácie súkromného majetku a jeho prenajímania priateľom za výhodnejšie ceny.
  • Renta je pojem, ktorý sa používa na označenie akéhokoľvek nadmerného príjmu.
  • V odpovedi sa zamieňa ekonomický význam pojmu renta s možným kalkom z anglického rent. V angličtine slovo rent znamená nielen renta, ale aj platba za prenájom, zvyčajne bytu.
  • Ekonómovia používajú termín renta na označenie akýchkoľvek príjmov nad rámec toho, čo by zdroje mohli zarobiť pri ich druhom najlepšom využití (inými slovami, abnormálny zisk). Renty v otázke označujeme za politické, lebo sú výsledkom politických inštitúcií.
  • Takéto správanie je síce charakteristické pre niektoré diktatúry, ale nevystihuje ekonomický význam pojmu renta.
  • Je pravda, že pojem renta sa prísne spája s nadmernosťou. Ide o výnos prevyšujúci výnos pri druhom najlepšom využití. V odpovedi je však potrebné opísať, prečo sa tieto renty označujú ako politické.

Otázka 12.5 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Veľkolepé zámky vo francúzskom údolí rieky Loiry, postavené v rokoch 1550 až 1780, sú dôležitou turistickou atrakciou. Mnohé z nich dali postaviť ministri financií slúžiaci francúzskym kráľom v tomto období. Ako by sa to dalo vysvetliť v kontexte tejto kapitoly?

  • Chýbala tu zodpovednosť.
  • Kráľovskí ministri pochádzali zo šľachtických francúzskych rodín, ktoré boli spravidla veľmi bohaté.
  • Stavba veľkolepého zámku bola spôsobom, ako potvrdiť svoje postavenie.
  • Údolie rieky Loiry bolo dobre zásobené základnými stavebnými materiálmi.
  • Francúzski králi v tomto období (František I. až Ľudovít XIV.), ale aj skorších, boli autokrati, v podstate diktátori, hoci, ako sa uvádza v tejto kapitole, vždy si museli zabezpečiť lojalitu svojich ozbrojených síl. To znamenalo, že mohli rozdávať láskavosti, komukoľvek sa im zachcelo a nikomu sa nezodpovedali. Láskavosti sa nevyhnutne dostávali tým, na ktorých sa spoliehali. Ministri financií boli v tomto ohľade kľúčovými osobami, pretože bohatý život autokratických panovníkov závisel od ich úspechu.
  • Na kráľovskom dvore nevyhnutne prevládali šľachtické rodiny, ale ministri financií často pochádzali z prostredia s vysokými príjmami, možno preto, že ministerská funkcia si vyžadovala isté znalosti v oblasti obchodu. Pozoruhodné je, ako rýchlo títo ľudia získali osobné majetky, keď sa dostali na dvor.
  • Mohlo to byť súčasťou motivácie, ale prostriedky na to pochádzali z možnosti nahromadiť súkromný majetok z verejných prostriedkov.
  • Nebolo to tak. Veľká časť kameňa sa prepravovala na veľké vzdialenosti. Jedným z hlavných zdrojov bolo Caen v Normandii. Aj keby tam bol dostatok stavebného materiálu, nevysvetľovalo by to zvláštnu zhodu okolností, že zámky stavali ľudia, ktorí mali vplyvné postavenie na francúzskom dvore.

Otázka 12.6 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Úlohu diktátora možno prirovnať k úlohe monopolistu, pretože obaja získavajú rentu, ktorú sa snažia chrániť buď výdavkami na policajné a bezpečnostné služby (diktátor), alebo vytváraním prekážok vstupu na trh (monopolista). V akom dôležitom ohľade sa títo dvaja hráči snažiaci sa dosiahnuť rentu líšia?

  • Diktátor sa snaží maximalizovať výhody pre seba, prípadne pre svoju rodinu a rôzne záujmové skupiny.
  • Monopolista je súkromná firma a podlieha vládnej regulácii, zatiaľ čo diktátor je vláda. Štát je vždy silnejší ako individuálna firma.
  • Na rozdiel od monopolistu sa diktátor snaží maximalizovať dlhodobú rentu tým, že zostane vo funkcii čo najdlhšie.
  • Niektoré prekážky vstupu na trh, ktoré sa používajú na ochranu monopolnej renty (napríklad úspory z rozsahu, inovácie), prinášajú určité ekonomické výhody. Pre diktatúru to však neplatí.
  • Predpokladá sa, že monopolista maximalizuje zisk pre akcionárov, zatiaľ čo diktátor maximalizuje rentu pre seba (a možno aj pre niektorých ďalších), ale nejde o zásadný rozdiel.
  • Monopolista čelí obmedzeniu, že vláda disponuje mnohými právomocami, ktoré môže legitímne použiť na ukončenie monopolu, ak koná príliš v rozpore s verejným záujmom. Diktátor však predstavuje vládu a je obmedzovaný len možným použitím sily.
  • Toto správanie je podobné správaniu monopolistu, ktorý sa snaží čo najdlhšie chrániť nadštandardné zisky.
  • V diktatúre sa renta často chráni vysokými výdavkami na políciu, ozbrojené sily a bezpečnostné služby. Ťažko v tom budeme hľadať veľký spoločenský prínos.

12.7 Výdavky demokratických vlád: Priority krajiny

Joseph Schumpeter raz napísal, že verejný rozpočet je „kostrou štátu obnaženou od všetkých zavádzajúcich ideológií“. Tvrdil, že spôsob míňania peňazí odhaľuje skutočné priority vlády, tak ako cez výdavky jednotlivca môžeme sledovať jeho preferencie.7

Ako sme videli, pred 20. storočím bola jednou z hlavných činností vlády obrana (a v niektorých prípadoch útoky na iné krajiny) a výber daní na jej financovanie. No dávno pred tým niektoré vládnuce inštitúcie pochopili, že bude výhodné, ak poskytnú podmienky na rast ekonomiky – príkladom môže byť budovanie kanálov, ciest a škôl v 19. storočí. Hospodársky rozvoj mohol byť pozitívny preto, že by vytvoril vyšší základ dane, vzdelal by vedeckejšie orientovaný káder občanov či vytvoril finančné inštitúcie, ktoré by vláde požičiavali peniaze.

Počas 20. storočia dokázala vláda ľahko sledovať masovú produkciu firiem, ktorá sa odohrávala na jednom mieste. Zdaňovanie a regulácia firiem boli preto jednoduchšie a vlády mohli navyše na základe účtovných kníh a výplatných pások firiem zistiť, kto dostal koľko zaplatené. Zdaňovanie jednotlivcov sa teda takisto uľahčilo. Vlády v mnohých krajinách daň zrazili priamo z platu občanov a mnohí pracovníci museli platiť konkrétne dane vo forme odvodov na sociálne zabezpečenie, teda na financovanie dôchodkov a niekedy aj zdravotnej starostlivosti.

V súčasnosti mnohé vlády zisťujú, či sú ich daňové systémy efektívne a spravodlivé. Príkladom je Mirrleesovo hodnotenie, ktoré prinieslo návrhy na komplexnú reformu systému daní a transferov v Spojenom kráľovstve a stanovilo rámec na lepšie riešenie zlyhaní trhu a nespravodlivosti.

Zmeny v štruktúre ekonomiky navyše vládam uľahčili výber daní, a to nielen v prípade konkrétneho statku ako soľ či dovoz, ale aj zo spotreby ako takej a nakoniec aj z pridanej hodnoty generovanej pri výrobe. Tieto širokospektrálne dane zohrávajú dôležitú úlohu vo verejných financiách pokročilých ekonomík. Rozšírením volebného práva na všetkých dospelých sa vlády začali občanom zodpovedať za poskytované služby.

Historický proces transformácie z politického monopolu na politickú konkurenciu stál za vznikom väčšiny moderných vlád vo svete vrátane ich charakteristických vzorcov vo výdavkoch.

Na grafe 12.10 vidíme, ako peniaze míňali v roku 2016 vlády v USA, Južnej Kórei a vo Fínsku.

Vzorce verejných výdavkov vo Fínsku, v USA a Južnej Kórei (2019) vyjadrené ako percento celkových výdavkov vlády.
Celá obrazovka

Graf 12.10 Vzorce verejných výdavkov vo Fínsku, v USA a Južnej Kórei (2019) vyjadrené ako percento celkových výdavkov vlády.

Rozsah vládnych výdavkov dosahuje najvyššiu úroveň z uvedených troch krajín vo Fínsku, konkrétne 55,9 % HDP. V USA sú výdavky na úrovni 38,2 %. Poznámka. – Uvedené neznamená, že USA majú v absolútnej hodnote nižšie výdavky ako Fínsko. Výdavky vlády len predstavujú menší podiel HDP. Výdavky vlády Južnej Kórey dosahujú podiel 32,3 % HDP.

Vysvetlenie jednotlivých kategórií:

sociálne poistenie
Výdavky štátu financované z daní, ktoré poskytujú ochranu pred rôznymi ekonomickými rizikami (napríklad stratou príjmu v dôsledku choroby alebo nezamestnanosti) a umožňujú ľuďom vyrovnávať príjmy počas celého života. Pozri aj: spolupoistenie.
  • Verejné služby: zahŕňajú prostriedky na prevádzku parlamentu, kongresu, miestnych zastupiteľstiev a transakcie spojené so zahraničnou pomocou a verejným dlhom.
  • Armáda: ako sme už uviedli, jednou z motivácií vlády v súvislosti s touto položkou bola ochrana či vedenie vojny.
  • Hospodárske otázky: zahŕňajú výdavky na infraštruktúru ako cesty, mosty a internet.
  • Verejný poriadok a bezpečnosť: patrí sem polícia, hasiči, väzenia a súdy.
  • Sociálne zabezpečenie: výdavky vlády na sociálne poistenie, napríklad dávky v nezamestnanosti a dôchodky, sa na grafe označujú ako sociálne zabezpečenie.
  • Školstvo: všetky vlády sú zodpovedné za poskytnutie aspoň nejakej úrovne vzdelania.
  • Zdravotníctvo: zahŕňa zdravotnícke vybavenie, ústavnú a ambulantnú zdravotnú starostlivosť a verejné zdravie.

Existuje množstvo dôvodov, prečo medzi vzorcami výdavkov vlád existujú rozdiely. Jedným z dôvodov je to, že majú rozdielne politické inštitúcie, a to aj ak ide o demokracie.

Cvičenie 12.4 Vplyvy z minulosti na súčasné vzorce výdavkov vlády

  1. Ako by ste na základe grafu 12.10 charakterizovali dva najväčšie rozdiely vo vzorcoch výdavkov vo všetkých troch dvojiciach týchto krajín (USA a Južná Kórea, USA a Fínsko, Fínsko a Južná Kórea)?
  2. Dokážete uviesť faktory v týchto krajinách a skutočnosti z ich histórie, ktoré môžu byť dôvodom týchto rozdielov? Svoje tvrdenia podporte výskumom.

Cvičenie 12.5 v Exceli: Porovnanie výdavkov vlád

Prejdite na zdroj grafu 12.10, štatistiky OECD, a pokúste sa nájsť rôzne krajiny podľa nižšie uvedených kritérií (použite údaje za rok 2016 alebo najnovšie dostupné údaje). Pre každú vybranú krajinu zostrojte skladaný stĺpcový graf podobne ako na grafe 12.10.

  • Všeobecné vládne výdavky (ako percento HDP) sú vyššie ako v Južnej Kórei, no nižšie ako vo Fínsku.
  • Vládne výdavky na zdravotníctvo (ako percento HDP) sú vyššie ako v USA.
  • Vládne výdavky na sociálne zabezpečenie (ako percento HDP) sú vyššie ako vo Fínsku.
  • Vládne výdavky na obranu (ako percento HDP) sú vyššie ako v Južnej Kórei.

Hádanka: Pretrvávanie nespravodlivosti a zlyhaní trhu

Je jasné, že aj vlády, ktoré sa v porovnaní s príslušnou ekonomikou považujú z pohľadu výdavkov za malé, napríklad Južná Kórea a USA na grafe, kontrolujú obrovské ekonomické zdroje, ktoré by sa mohli použiť na dosiahnutie efektívnosti aj spravodlivosti. V predchádzajúcich kapitolách sme však videli množstvo prípadov, v ktorých sú ekonomické výsledky Pareto neefektívne, takže potenciálne vzájomné výhody zostávajú nevyužité. Môže sa zdať, že ide o situácie potenciálne pozitívne pre všetkých, ktoré by ľudia zapojení do politickej konkurencie, napríklad volební kandidáti či politické strany, veľmi radi využili. Problém však pretrváva.

Vieme, že občania v mnohých krajinách si myslia, že rozdelenie bohatstva či príjmu nie je spravodlivé. Napríklad v roku 2005 v USA republikáni aj demokrati, bohatí aj chudobní v reakcii na otázku uviedli, že najchudobnejších 80 % v rozdelení bohatstva by malo dostať aspoň trojnásobok toho, čo mali v skutočnosti. V nedávnej minulosti však zmeny v daňovej politike USA priniesli výhody skôr pre bohatých a nie pre spodných 80 %. Táto skutočnosť pôsobí ako záhada, ktorú treba rozlúsknuť.

12.8 Uskutočniteľnosť hospodárskych politík

Aby sme z tejto záhady našli východisko, musíme sa zamyslieť nad uskutočniteľnosťou politík, ktoré môže vláda prijať. K vyriešeniu problému Paretovej neefektívnosti či vnímanej nespravodlivosti dôjde len vtedy, ak:

ekonomicky uskutočniteľný
Prívlastok opatrení, ktorých želané výsledky predstavujú Nashovu rovnováhu, takže po ich zavedení súkromné ekonomické subjekty želané účinky nebudú obchádzať.
politicky uskutočniteľný
Možnosť realizácie vzhľadom na existujúce politické inštitúcie.
 administratívne uskutočniteľný
No definition available.
  • je to ekonomicky uskutočniteľné: ak sa opatrenie na riešenie problému zavedie, musí fungovať.
  • je to administratívne uskutočniteľné: vláda musí mať právomoc toto opatrenie zaviesť.
  • je to politicky uskutočniteľné: tí, ktorí určujú, ktoré opatrenia budú prijaté (funkcionári, ale aj osobné záujmy), musia dané opatrenie podporovať a ak ho zavedú, musia ostať pri moci oni alebo iní jeho podporovatelia.

Postupne sa pozrieme na tieto tri problémy a začneme s ekonomickou uskutočniteľnosťou.

Vzhľadom na preferencie ľudí a informácie, ktoré majú k dispozícii súkromní ekonomickí aktéri, nemusí existovať množina uskutočniteľných politík, ktoré by priniesli efektívny a spravodlivý výsledok. Aby bola politika ekonomicky uskutočniteľná, musí dosiahnuť Nashovu rovnováhu, teda situáciu, v ktorej žiadny z hráčov svoju pozíciu zmenou správania už nedokáže zlepšiť.

V podkapitole 3.9 sme si ukázali, že ak vláda prijme opatrenie, podľa ktorého zvýši dane pre bohatých, aby mohla lepšie poskytovať služby nízkopríjmovým rodinám, môže to byť menej efektívne, ako očakávame. Pre bohatých môže byť napríklad v dôsledku vysokej dane nákladovo efektívne páchať daňové úniky.

Vezmime si aj ďalší príklad – vláda, ktorá sa v každom odvetví snaží dosiahnuť dokonalú konkurenciu, zlyhá. Firmy môžu slobodne robiť reklamu svojim produktom a diferencovať ich, takže pre zákonodarcov je nemožné prijať legislatívu, ktorá dosiahne, aby boli krivky dopytu vodorovné.

Takisto sme videli, že žiadna makroekonomická politka nedokáže úplne eliminovať nezamestnanosť vzhľadom na to, že práve hrozba nezamestnanosti motivuje ľudí pracovať usilovne a kvalitne.

Ekonomická uskutočniteľnosť: Príklad z Čile

Model daňových únikov v kapitole 3 je zjednodušením, no pomáha nám pochopiť skutočné ekonomické sily ovplyvňujúce svet. Príklad nájdeme v Čile.

V roku 1970 bol v demokratických prezidentských voľbách v Čile prekvapivo zvolený socialista Salvador Allende s programom, v ktorom sľuboval rozsiahlejšie verejné služby a znárodnenie mnohých súkromných firiem v krajine.

Ceny akcií na burze v Čile: Zvolenie socialistického prezidenta, 1970.
Celá obrazovka

Graf 12.11 Ceny akcií na burze v Čile: Zvolenie socialistického prezidenta, 1970.

Údaje o vlastníctve z burzy v Santiagu. Čas nula je prvý obchodný deň na burze v Santiagu po voľbách. Daniele Girardi and Samuel Bowles. 2017. ‘Institutional Shocks and Economic Outcomes: Allende’s Election, Pinochet’s Coup and the Santiago Stock Market’, Journal of Development Economics.

Pred interpretáciou údajov na grafe 12.11 si všimnime zvislú čiaru, ktorá predstavuje deň pred voľbami. Rad cien akcií nasledujúci deň výrazne poklesol. Zníženie cien akcií naznačuje veľký predaj akcií čílskych spoločností hneď po tom, ako sa objavili správy o výsledku volieb. Na základe toho vieme, že Allendeho víťazstvo bolo prekvapením. Ak by sa jeho víťazstvo očakávalo, burza by klesala už pred voľbami.

Akcie vlastne predstavujú podiel vo vlastníctve spoločnosti. Ich ceny vyjadrujú, akú hodnotu má vlastníctvo podielu v danej spoločnosti, a tým aj podielu na zisku, a aký výnos možno v budúcnosti dosiahnuť predajom akcie inej osobe.

Ceny akcií stúpajú vtedy, keď si vzhľadom na všetky skutočnosti majitelia či potenciálni kupujúci akcií myslia, že firma bude v budúcnosti dosahovať vyšší zisk. Keď v Čile zvolili socialistického prezidenta, bohatí ľudia sa obávali:

  • vyšších daní,
  • politík v prospech zamestnancov, čo by znamenalo, že by im museli vyplácať vyššie mzdy, a
  • možnosti, že vláda či dokonca pracovníci budú môcť vyvlastniť (prebrať vlastníctvo) aktíva súkromnej firmy.

Tieto obavy následne vytvorili obmedzenie pre politiky, ktoré boli pre Allendeho vládu ekonomicky uskutočniteľné. Ak si bohatí mysleli, že firmy, ktoré vlastnia, budú v budúcnosti menej ziskové, neboli by motivovaní investovať do rozširovania aktív firmy. Namiesto investovania do firiem môžu títo ľudia investovať v inej krajine (tzv. únik kapitálu) do bývania či iných čilských aktív, ktoré budú v budúcnosti s vyššou pravdepodobnosťou hodnotné.

Výsledkom bola slabá ekonomická výkonnosť čilského hospodárstva. K príbehu Čile sa vrátime trochu neskôr a uvidíme, že okrem ekonomickej neuskutočniteľnosti môžu možnosti opatrení demokraticky zvolenej vlády obmedziť aj politické záujmy.

Otázka 12.7 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Čo znamená ekonomická uskutočniteľnosť?

  • Opatrenie, ktoré rieši problém, musí byť realizovateľné v praxi.
  • Aby bolo opatrenie ekonomicky realizovateľné, musí vytvárať Nashovu rovnováhu a udržiavať spravodlivý a efektívny výsledok.
  • Opatrenie, ktoré by riešilo problém a je politicky prijateľné.
  • Musí byť schopné zlepšiť situáciu niekoho bez toho, aby sa zhoršila situácia niekoho iného.
  • Tento opis sa vzťahuje na administratívnu uskutočniteľnosť (pozri nasledujúcu podkapitolu), ktorá môže niektorým opatreniam chýbať. Ekonomická neuskutočniteľnosť sa vzťahuje na opatrenia, ktoré možno realizovať, ale nedosahujú požadované výsledky.
  • Môže to byť nemožné vzhľadom na informácie, ktoré má tvorca politiky k dispozícii, a/alebo na preferencie ľudí, alebo môže dôjsť k nezamýšľaným dôsledkom.
  • Niektoré opatrenia môžu byť schopné vyriešiť problém a mohli by sa zaviesť do praxe, ale politické tlaky môžu zabrániť ich prijatiu. Napríklad v rokoch 1815 až 1846 parlament Spojeného kráľovstva zachoval sériu obilných zákonov, ktoré udržiavali vysoké ceny potravín. Ich zrušenie ako prostriedok na zníženie cien potravín by bolo ekonomicky a administratívne uskutočniteľné. Z týchto zákonov však mali prospech vlastníci pôdy, ktorí v tom čase ovládali parlament a dlhé roky sa bránili ich úpravám.
  • Ide o definíciu pojmu Paretovo zlepšenie.

12.9 Administratívna uskutočniteľnosť: informácie a právomoci

Aj keď existuje množina ekonomicky uskutočniteľných opatrení, ktoré by dokázali vyriešiť zlyhanie trhu, aby ich vláda dokázala pripraviť a zaviesť, potrebuje:

fiškálna kapacita
Schopnosť vlády uložiť a vybrať od obyvateľstva vysoké dane pri nízkych administratívnych a iných nákladoch. Jedným z ukazovateľov je podiel vybranej sumy a nákladov na správu daňového systému.
  • informácie o charaktere nevykompenzovaných externalít, ktoré zohľadnia zlyhanie trhu, a
  • administratívna a fiškálna kapacita na navrhnutie a vykonávanie efektívnych politík.

Ako sme videli, čaro trhu znamená, že pokiaľ ceny odzrkadľujú spoločenské hraničné náklady, informácie potrebné na nasmerovanie zdrojov k hodnotnejším a nie menej hodnotným použitiam vznikajú ako vedľajší produkt každodenných transakcií ľudí.

Porovnajme si to s prípadom občana, ktorý sa snaží na súde dosiahnuť nápravu za zlyhanie environmentálneho trhu. Predstavme si, že občan trpiaci respiračnými ochoreniami by mohol zažalovať znečisťujúcu firmu, ktorá mu ich spôsobila, a dosiahnuť odškodné za náklady súvisiace s jeho chorobou. Mohlo by to viesť k tomu, že si firma pri svojich činnostiach znečisťujúcich ovzdušie uvedomí a osvojí negatívne externality, ktoré spôsobuje, čo by viedlo k efektívnejším snahám o zmiernenie situácie. Vo väčšine prípadov to však možné nie je, lebo občan nemá potrebné informácie o tom, kto znečistenie spôsobuje, alebo si nemôže dovoliť právne či iné náklady na riešenie súdnou cestou.

Vlády majú obmedzené informácie

K zlyhaniam trhu dochádza, lebo kupujúci, predávajúci a iní súkromní ekonomickí aktéri nemajú potrebné informácie. Tieto informácie však s veľkou pravdepodobnosťou nemá k dispozícii ani vláda, čo obmedzuje jej schopnosť navrhovať opatrenia, ktoré riešia zlyhania environmentálneho trhu. Vlády často nevedia, ako veľmi si občania cenia kvalitu životného prostredia, či do akej miery budú environmentálne opatrenia efektívne pri zabezpečovaní udržateľného prostredia. Ak ceny vysielajú nesprávne informácie a vláda má problémy riešiť prostredníctvom daní, dotácií či inej regulácie, musí nájsť spôsob, ako získať informácie potrebné na navrhnutie príslušných zásahov.

administratívne uskutočniteľný
Opatrenia, na ktorých realizáciu má vláda dostatok informácií a zamestnancov.

Obmedzené informácie však nie sú jediným faktorom, ktorý znižuje administratívnu uskutočniteľnosť opatrení na riešenie zlyhaní trhu.

Obmedzené fiškálne možnosti

Na to, aby vláda dokázala efektívne vyberať dane a získať z nich výnosy, potrebuje kompetentných a neskorumpovaných daňových úradníkov s dostatočnými zdrojmi na vyhľadávanie a potrestanie daňových podvodníkov a s dostatočnou legitimitou na to, aby väčšina ľudí dane platila.

Pri mnohých typoch daní sa vyžadujú aj administratívne schopnosti. Ide napríklad o obchodné tarify vyberané na hraniciach, dane odvádzané z miezd či daň z príjmu právnických osôb, ktorú platia zákonne zriadené hospodárske subjekty. Využívanie účtovných kníh vo väčších firmách uľahčuje audit týchto firiem aj presné zhodnotenie výšky dane. Závisí to však aj od dostupných technológií a inštitúcií. Medzinárodné toky ťažko sledovateľných finančných záväzkov spôsobujú vládam, ktoré chcú vyberať dane, problémy v podobe nelegálnych daňových únikov či legálneho vyhýbania sa plateniu daní (napríklad presunom ziskov do medzinárodných daňových rajov). To znižuje ich fiškálnu kapacitu.8

Nedostatok administratívnej kapacity ovplyvňuje všetky aspekty vlády, nielen dane. Vzdelávacia reforma, ktorá napríklad od učiteľov vyžaduje, aby prestali žiakov učiť veci naspamäť, ale aby začali s výučbou viac zameranou na individuálne potreby žiakov, sa napríklad vzhľadom na zručnosti súčasných učiteľov nemusí dať zrealizovať.

Ako ekonómovia skúmajú údaje Administratívna neuskutočniteľnosť: Príklad z Nigérie

Nedostatok informácií o postupe projektov infraštruktúry financovaných vládou a zle fungujúca a skorumpovaná administratíva v Nigérii spôsobili slabé výsledky.

V rokoch 2006 a 2007 dostal verejný sektor peniaze a zodpovednosť za realizáciu 4 700 malých projektov infraštruktúry, napríklad výstavby studní, priehrad a zdravotných stredísk. Dokončilo sa len 31 % projektov a 38 % sa ani nezačalo. Peniaze boli napríklad pridelené na 1 348 studní, no 846 z nich sa nikdy nedokončilo, takže tisíce ľudí zostali bez zlepšeného prístupu k vode.

Ekonómovia Imran Rasul a Daniel Rogger chceli zistiť, prečo niektoré organizácie dokázali úspešne dokončiť projekty načas a za určenú cenu, kým iné nie. Výskum mohli vykonať vďaka tomu, že nigérijská vláda zbierala informácie od nezávislých tímov inžinierov o počte a kvalite ukončených projektov. Presné informácie takéhoto druhu od nezávislých pozorovateľov sú v prípade nízkopríjmových krajín veľmi zriedkavé.9

Rasul a Rogger zistili, že či organizácie verejného sektora projekty dokončia, závisí od toho, ako sú riadené. Na svoje prekvapenie zistili, že využívanie stimulov výkonnosti, ktoré odmeňovali manažérov za dobrý výkon meraný organizáciou (nie nezávislými hodnotiteľmi), korelovalo s nižšou mierou dokončených projektov. V organizáciách, kde mali úradníci pri rozhodovaní voľnejšiu ruku (teda neboli motivovaní stimulmi výkonnosti), sa dosiahli lepšie výsledky.

Kým finančné stimuly môžu zohrávať pozitívnu úlohu pri motivovaní vládnych úradníkov, prípad Nigérie nám ukazuje, že ak je náročné zozbierať a overiť informácie, pokus o jednoduché naviazanie výkonnostných stimulov na komplexné úlohy sa môže obrátiť proti vám. Ak je nedostatok informácií, tak môže byť lepšie dať organizáciám väčšiu autonómiu. V tomto prípade úradníci s autonómiou nasledovali spoločenské normy zodpovednosti a miera ukončených projektov bola vyššia.

12.10 Politická uskutočniteľnosť

Často sa hovorí, že v demokracii má v ideálnom prípade vláda slúžiť ľuďom. Z ekonomického hľadiska sú teda vládni úradníci agentmi a občania principálmi. To však okamžite prináša dve otázky:

vzťah principál-agent
Ide o asymetrický vzťah, v ktorom jedna strana (principál) má prospech z určitého konania alebo vlastnosti druhej strany (agenta), o ktorej nemá dostatočné informácie na to, aby ich bolo možné zakotviť do úplnej zmluvy. Pozri aj: neúplná zmluva. Označuje sa aj ako: problém principála a agenta.
  • Prečo by agent (volený zástupca) robil to, čo chcú principáli (občania)? Tak ako v každom vzťahu principála a agenta, aj tu má agent vlastné ciele, ktoré sa líšia od cieľov principála. Videli sme, že hoci politická konkurencia môže pomôcť, problém nevymizne ani v demokracii.
  • Kto sú to tí „ľudia“? Kto sú v ekonomickom zmysle slova principáli? Až doteraz bol principálom veriteľ či zamestnávateľ, takže sme ho mohli zjednodušenie považovať za jedného človeka. No občanov-principálov je veľké množstvo a majú v očakávaniach od vlády rozličné priority, napríklad obmedzenie znečisťovania, zlepšenie školstva, opatrenia na podporu inovácií, transfery chudobným financované z daní, a tak ďalej.

Prvý problém, teda motivovanie volených zástupcov robiť to, čo chcú občania, môžeme vnímať ako problém principála a agenta – podobne ako v prípade, keď sa zamestnávateľ snaží motivovať pracovníka prispievať k zisku firmy. Aké sú možné riešenia, keď sa snaží manažér motivovať pracovníkov? Manažér by mohol:

  • platiť agentovi ekonomickú rentu: ten sa obáva, že o ňu príde, ak nebude odvádzať dobrú prácu;
  • monitorovať pracovnú aktivitu zamestnanca: s cieľom odhaliť známky neadekvátnej práce;
  • pracovníka vymeniť za iného: ak zistí, že práca je neuspokojivá.

V demokracii sa volení zástupcovia zodpovedajú voličom s použitím podobných stratégií:

  • Dostatočný plat, prestíž a iné pôžitky spojené s úradom pre voleného zástupcu: potom si bude chcieť prácu udržať.
  • Monitorovanie aktivít vlády: pomôže určiť kvalitu výkonu vlády pomocou právnych zásad transparentnosti a súdnej kontroly, spolu so slobodou tlače a slobodou prejavu.
  • Usporadúvanie pravidelných volieb: vláda, ktorá v očiach občanov nepodáva dobrý výkon, bude nahradená inou skupinou politických lídrov.

Tieto metódy síce sú zásadnými komponentmi demokratickej spoločnosti, no niekedy fungujú nedokonale či dokonca vôbec. Sú na to mnohé dôvody. Jedným z nich je však aj to, že občania alebo skupiny ľudí, ktoré dokážu nahromadiť veľké bohatstvo s cieľom ovplyvňovať vládu, majú dokonca aj v demokracii mimoriadny politický vplyv.

Ako ekonómovia (a politológovia) skúmajú údaje Dokážu peniaze rozprávať?

Zdá sa, že elity a organizované skupiny majú na politiku oveľa väčší vplyv ako bežní občania: Martin Gilens and Benjamin I. Page. 2014. ‘Testing theories of American politics: Elites, interest groups, and average citizens’. Perspectives on Politics 12 (03): pp. 564–81.

V USA sa často hovorí, že „peniaze dokážu hovoriť“. A mnohí sa obávajú, že mimoriadne nahlas hovoria vtedy, keď ide o politiku.

Pre niektorých je zrejmé, že keď kandidát na politický úrad dostane na volebnú kampaň vysoký príspevok od podniku alebo odborového zväzu, s väčšou pravdepodobnosťou bude využívať politickú moc na to, aby ovplyvnil politiku v prospech prispievateľa.

Výskum, ktorý pripravili politológovia Joshua Kalla a David Broockman, ukazuje, že vo volebnej kampani do amerického kongresu v roku 2012 sa na jedno kreslo v kongrese priemerne minulo 8,5 milióna $. Poskytli však víťazi volieb darcom výhody, ku ktorým by bez ich príspevku nedošlo? Môžeme sa pýtať, či členovia kongresu, ktorí dostali príspevky od ľudí s investíciami v ropnom priemysle, následne uprednostňovali záujmy týchto firiem. Alebo či tí, ktorí dostali prostriedky od členov odborovej organizácie, podporovali témy, ktoré boli v prospech záujmov odborov. V oboch prípadoch je odpoveď rovnaká – áno.10

To však nepreukazuje, že darcovia si svojimi príspevkami kúpili vplyv na príslušného zákonodarcu. Nezabúdajme, že kauzalita môže pôsobiť v oboch smeroch. Ľudia s príjmom z ropného priemyslu sa pravdepodobne stanú darcami kandidátov, ktorí presadzujú záujmy daného odvetvia. Členovia odborových zväzov zasa poskytnú dar ľuďom, ktorí už podporujú záujmy odborových zväzov. Ak jednoducho preukážeme koreláciu medzi zdrojom financovania a politikami, ktoré zákonodarca podporuje, neznamená to, že príspevky spôsobili zmenu v jeho konaní.

Kalla a Broockman navrhli šikovný experiment, aby zistili, či dary skutočne kauzálne spôsobili, že člen kongresu konal v záujme darcu. Tvrdili, že občania môžu ovplyvniť zákonodarcov tak, že sa s nimi budú stretávať a vyjadria svoj postoj. Členovia kongresu sú veľmi zaneprázdnení, takže dostať sa k nim na stretnutie je niečo, o čo sa skupiny ľudí predháňajú.

Zdá sa, že samotná demokracia nedokáže zvrátiť rastúcu nerovnosť: Adam Bonica, Nolan McCarty, Keith T. Poole, and Howard Rosenthal. 2013. ‘Why hasn’t democracy slowed rising inequality?’ The Journal of Economic Perspectives 27 (3): pp. 103–23.

Kalla a Broockman chceli zistiť, či tí, ktorí darovali členovi kongresu peniaze, sa ľahšie dostali k stretnutiu. V spolupráci s (reálnou) záujmovou skupinou Credo Action kontaktovali 191 členov kongresu a požiadali o stretnutie. Všetci voliči, ktorí žiadali o stretnutie, prispeli určitou sumou na kampaň daného člena. Náhodne vybraná kontrolná skupina a polovica celkovej vzorky uviedla len to, že pochádza z obvodu daného člena. Intervenčná skupina navyše uviedla aj to, že poskytla príspevok. Všetci členovia oboch skupín čítali zo scenára, takže žiadosti o stretnutie boli inak identické.

Medzi tými, ktorí sa nepredstavili ako darcovia, dostalo stretnutie s členom kongresu alebo vedúcim jeho štábu 2,4 %. V prípade ľudí, ktorí sa ako darcovia predstavili, to bolo 12,5 %.

Autori z toho vyvodili takýto záver: „Veľká väčšina Američanov, ktorí si nemôžu dovoliť prispievať na kampane vyššími sumami, je v nevýhode, keď sa pokúšajú vyjadriť svoje obavy politikom.“

Politická uskutočniteľnosť: Pokračovanie príbehu z Čile

Udalosti po zvolení Allendeho v Čile v roku 1970 nám rozprávajú príbeh nielen o ekonomických obmedzeniach uskutočniteľnosti opatrení, ale aj o politických obmedzeniach.

V kontexte neistej ekonomickej výkonnosti čiastočne spôsobenej tým, že potenciálni investori sa zdráhali v Čile investovať, rástla opozícia k vláde prezidenta Allendeho, ktorej časť bola v tajnosti podporovaná vládou USA. Čilské ozbrojené sily v roku 1973 napadli prezidentský palác a premohli jednotky lojálne prezidentovi Allendemu. Prevzali moc v krajine, ukončili demokraciu a Allendeho nahradili generálom Augustom Pinochetom, ktorý ďalších sedemnásť rokov vládol ako diktátor bez demokratických obmedzení volieb a politických práv jednotlivcov.

Ceny akcií na burze v Čile: Vojenské zvrhnutie socialistickej vlády, 1973.
Celá obrazovka

Graf 12.12 Ceny akcií na burze v Čile: Vojenské zvrhnutie socialistickej vlády, 1973.

Údaje o vlastníctve z burzy v Santiagu. Čas nula je prvý obchodný deň na burze v Santiagu po voľbách. Daniele Girardi and Samuel Bowles. 2017. ‘Institutional Shocks and Economic Outcomes: Allende’s Election, Pinochet’s Coup and the Santiago Stock Market’. Journal of Development Economics.

Bohatí očakávali, že Pinochet zavedie opatrenia v prospech podnikov, takže ceny akcií opäť stúpli (graf 12.12). Pinochetova diktatúra sa udržala až dovtedy, kým si ústavné referendum v roku 1988 nevyžiadalo návrat k demokracii, čo armáda rešpektovala.

Allendeho ekonomický program bol neuskutočniteľný, a to z dvoch dôvodov:

  • Bol politicky neuskutočniteľný: nemohol nútiť súkromné firmy, aby investovali v Čile, a bez ich investícií by ekonomika stagnovala či dokonca sa zmenšovala.
  • Bol politicky neuskutočniteľný: hoci bol demokraticky zvolený, nemal pod kontrolou čilské ozbrojené zložky, ktoré sa s podporou podnikov a americkej CIA obrátili proti nemu.

12.11 Na opatreniach záleží

V tejto kapitole sme sa naučili, že aby opatrenie prinieslo lepší výsledok, musí zmeniť aktuálnu Nashovu rovnováhu tak, aby sa dosiahla iná preferovaná rovnováha (ekonomická uskutočniteľnosť). Okrem toho ju musí schvaľovať aj vládnúca elita s autoritou a schopnosťou vykonať ju (politická a administratívna uskutočniteľnosť).

Obmedzenia spôsobené osobitnými záujmami a ekonomickou a administratívnou uskutočniteľnosťou vysvetľujú, prečo vlády často nedokážu úspešne riešiť problémy zlyhania trhu a nespravodlivosti, ktorým sme sa venovali v tejto kapitole. Keď sa však pozeráme na rôzne ekonomiky sveta, vidíme výrazné rozdiely v tom, do akej miery sa tieto problémy darí efektívne riešiť. Výsledkom je, že obmedzenia, ktoré spôsobuje ekonomická, politická a administratívna uskutočniteľnosť, sa medzi rôznymi krajinami zásadne líšia.

Opatrenia sa v jednotlivých krajinách líšia

Vráťme sa k problému klimatickej zmeny, ktorý sme si predstavili v podkapitole 2.13. Na grafe 12.13 vidíme, že Nemecko, Austrália a USA majú približne rovnaký príjem na obyvateľa. Ak by všetky tieto krajiny čelili podobným obmedzeniam ekonomickej, administratívnej a politickej uskutočniteľnosti pri prijímaní opatrení na obmedzenie vplyvu skleníkových plynov a klímu, tak by sme mohli predpokladať, že podobné hodnoty príjmu sa odzrkadlia aj v podobných hodnotách emisií CO2 na obyvateľa.

Na grafe ale vidíme, že to tak vôbec nie je. USA a Austrália vypúšťajú do ovzdušia dvojnásobne viac emisií na obyvateľa ako Nemecko. Je zrejmé, že ekonomická uskutočniteľnosť sa v týchto troch krajinách veľmi nelíši, lebo všetky majú rovnaké znalosti o technológiách a ich občania budú pravdepodobne na stimuly k používaniu čistejších zdrojov energie reagovať podobne. Informácie a kapacity vlády sú v týchto troch krajinách takisto podobné – všetky tri majú dobre informované a schopné vlády.

Emisie oxidu uhličitého sú vyššie v bohatších krajinách, no krajiny s rovnakou úrovňou príjmu sa v ich množstve tiež výrazne líšia.
Celá obrazovka

Graf 12.13 Emisie oxidu uhličitého sú vyššie v bohatších krajinách, no krajiny s rovnakou úrovňou príjmu sa v ich množstve tiež výrazne líšia.

The World Bank. 2021. ‘World Development Indicators.’; EPI. 2018. ‘Environmental Protection Index 2018’. Yale Center for Environmental Law & Policy (YCELP) and the Center for International Earth Science Information Network. Poznámka. Tri malé krajiny s veľmi vysokými príjmami (Kuvajt, Luxembursko a Katar) nie sú zobrazené.

Hoci emisie oxidu uhličitého ovplyvňuje priemyselná štruktúra a obchodná špecializácia, ovplyvňuje ich aj to, čo si želajú elity s politickým vplyvom. Opatrenia na riešenie klimatickej zmeny budú mať s vyššou pravdepodobnosťou politickú podporu v Nemecku ako v Austrálii a USA. Jedným z dôvodov tohto rozdielu je dôležitosť americkej a austrálskej politiky lobistických skupín, ktoré zastupujú odvetvia ťažby nerastných surovín, vrátane producentov plynu, ropy a uhlia.

Podobný kontrast si môžeme všimnúť, keď sa pozrieme na nerovnosti na grafe 12.14. Nemecko aj USA zažili za posledné štyri desaťročia rovnaké tempo rastu HDP na obyvateľa, no zásadne sa líšia v nerovnosti životnej úrovne, čo vidíme aj na oveľa vyššom Giniho koeficiente pre disponibilný príjem v USA. Porovnanie ukazovateľa medzigeneračnej nerovnosti je podobné. Dánsko, Švédsko a Fínsko dosahujú podľa tohto ukazovateľa ešte vyššiu mieru rovnosti ako Nemecko.

Tieto rozdiely môžu byť spôsobené mnohým. Aspoň čiastočne sú však spôsobené tým, že na rozdiel od USA majú v Nemecku vyšší politický vplyv ľudia presadzujúci vyššiu životnú úroveň pre ľudí, ktorí sú na tom najhoršie.

Vyššia rovnosť v disponibilnom príjme sa nespája s pomalším rastom priemerného príjmu.
Celá obrazovka

Graf 12.14 Vyššia rovnosť v disponibilnom príjme sa nespája s pomalším rastom priemerného príjmu.

Chen Wang and Koen Caminada. 2011. ‘Leiden Budget Incidence Fiscal Redistribution Dataset’. Version 1. Leiden Department of Economics Researc; World Bank. 2021.

Porovnanie na grafe 12.14 nám ukazuje, že vysokopríjmové krajiny s podobným rastom HDP na obyvateľa nemusia nevyhnutne mať aj podobnú úroveň nerovnosti.

Poučenia zo skúseností rôznych krajín

Ak chceme riešiť problémy ako klimatická zmena alebo nespravodlivé nerovnosti v životnej úrovni, jedným z poučení je, že vo väčšine krajín je možné v tomto ohľade urobiť oveľa viac, ako momentálne robia. Základné faktory prispievajúce k nerovnosti vo vysokopríjmových krajinách, teda nové technológie a rastúci dovoz (napríklad z Číny), ktoré spôsobujú že zručnosti nízko platených pracovníkov nie sú potrebné, sa medzi vysokopríjmovými krajinami na grafe 12.14 veľmi nelíšia. Zdá sa, že rozdiely sú záležitosťou výberu z podobného súboru politík, ktoré sú ekonomicky a administratívne uskutočniteľné, pričom niektoré krajiny si vyberajú politiky, ktoré udržiavajú vysokú úroveň nerovnosti, a iné sa snažia o väčšiu rovnosť.

Od krajín s najlepšími výsledkami v týchto a podobných ukazovateľoch sa môžeme veľa naučiť aj štúdiom politík a inštitúcií, ktoré zrejme zodpovedajú za ich úspech pri riešení zlyhaní trhu a nespravodlivosti a pri poskytovaní verejných služieb.

Niektoré krajiny majú napríklad školské systémy, ktoré sú vo vyučovaní oveľa efektívnejšie ako iné. Keďže vzdelávacia politika sa v jednotlivých krajinách výrazne líši, o význame dobrej politiky si môžeme urobiť predstavu, ak sa pozrieme na rozdiely medzi jednotlivými krajinami vo výsledkoch v teste z matematiky, ktorý sa zadáva 15-ročným žiakom na celom svete.

Údaje z testu sú dostupné na stránke Programu OECD pre medzinárodné hodnotenie študentov.

Na základe údajov OECD porovnajme dve etnicky rôznorodé krajiny s približne rovnakým príjmom na obyvateľa: USA a Singapur. Priemerný výsledok z matematiky v Singapure bol o 20 % vyšší ako v USA. Ešte zarážajúcejšie je, že študent s výsledkom uprostred rebríčka amerických študentov (študent s mediánovým skóre) by bol v dolnej štvrtine singapurských študentov. Pri podobnom porovnaní by sa priemerný americký študent umiestnil v dolnej štvrtine japonských študentov a tesne nad dolnou štvrtinou fínskych študentov.

Nie všetky politiky a inštitúcie, ktoré sú účinné v jednej krajine, sa dajú preniesť do inej. Napríklad porovnanie inovačných systémov v Silicon Valley a v Nemecku v podkapitole 21.2 v knihe The Economy ukazuje, ako rôzne kombinácie inovačných firiem, vládnych politík, finančných inštitúcií a spoločenských noriem v týchto dvoch regiónoch vytvárajú účinné riešenia zlyhaní trhu spojených s produkciou znalostí. Ani jedno z nich by sa v druhej krajine nedalo ľahko prijať.

12.12 Distribučný vplyv verejných politík: vzdelávanie v ranom detstve

Harold Lasswell, významný americký politológ z polovice 20. storočia, je známy najmä vďaka svojej knihe Politics: Who gets what, when and how (Politika: Kto dostane čo, kedy a ako). Názov vystihuje základnú myšlienku tejto kapitoly. V politike ide o to:

  • kto čo dostane,
  • kto čím bude,
  • kto čo bude robiť.

Dôvodom je, že politické procesy určujú pravidlá hry – základné inštitúcie, ktoré riadia naše interakcie v ekonomike a iných oblastiach našej spoločnosti.11

Politika však nie je len o rozdeľovaní koláča, pričom mocní dostanú väčší kus a boj o moc niekedy vedie k zmenšeniu koláča. Dobre navrhnuté vládne politiky dokážu tiež zväčšiť veľkosť koláča a zlepšiť životnú úroveň veľkej väčšiny ľudí. Príkladom, s ktorým sme sa už stretli, je hospodárska politika čínskej vlády, ktorá od 80. rokov 20. storočia viedla k najrýchlejšiemu odstráneniu rozsiahlej chudoby, aké sme kedy v histórii ľudstva zažili. Ďalším príkladom boli opatrenia na zabezpečenie čistej vody a hygieny, ktoré stáli za celosvetovým znížením detskej úmrtnosti.

Vzdelávanie a nerovnosť

Ekonomický výskum sa zaoberal otázkou, ako školská a predškolská dochádzka ovplyvňuje nerovnosť. V našom videu Ekonóm v akcii James Heckman ukazuje, ako ekonómovia môžu z experimentov a iných údajov zistiť, ako deťom vyrastajúcim v chudobe zabezpečiť rovnaké podmienky. Môžete si tiež prečítať jeho knihu Giving kids a fair chance (Ako dať deťom spravodlivé príležitosti).12

Jeho kniha sa začína konštatovaním: „Náhoda spojená s tým, do akej rodiny sa dieťa narodí, je hlavným zdrojom nerovnosti v dnešnej Amerike. Americká spoločnosť sa delí na kvalifikovanú a nekvalifikovanú… narodenie sa stáva osudom.“

Heckmanova „stratégia, ktorá funguje“ na riešenie tohto problému, je založená na nasledujúcej logike: „Kognitívne aj sociálno-emocionálne zručnosti sa rozvíjajú v ranom detstve a ich rozvoj závisí od rodinného prostredia.“ Chudoba pripravuje deti o možnosť rozvíjať tieto zručnosti a „rodinné prostredie v USA sa zhoršilo“.

Heckman v reakcii na to obhajuje „včasné intervencie“, ako napríklad obohatené predškolské prostredie a domáce návštevy odborníkov na pomoc rodičom, ktoré podľa jeho výskumu môžu „priniesť pozitívne a trvalé účinky na deti v znevýhodnených rodinách“.

Politiky, ktoré presadzuje Heckman, sa uplatňujú vo viacerých krajinách vrátane Kolumbie, Jamajky, Čile a štátu Orissa v Indii. Tímy ekonómov a odborníkov na vývoj detí ich dôsledne vyhodnocujú z hľadiska ich dlhodobých účinkov a posúdenia možnosti ich rozšírenia z malých pilotných intervencií.

Vieme, že z detí chudobných rodičov často vyrastajú ďalší chudobní. Teraz tiež vieme, že to až tak nesúvisí s genetikou, skôr sa to spája so sociálno-emocionálnou situáciou, ktorú chudobní rodičia a deti zažívajú. Dnes už poznáme účinné politické opatrenia na prelomenie tohto kruhu chudoby a vlády ich môžu zaviesť.

Otázka 12.8 Vyberte jednu alebo viac správnych odpovedí.

Pozrite si video Ekonóm v akcii s Jamesom Heckmanom. Ktoré z nasledujúcich individuálnych vlastností podľa Heckmana nepatria medzi príčiny pretrvávajúcej generačnej chudoby v rodine?

  • zdedené IQ
  • obmedzené vzdelanie
  • rasa
  • sociálne správanie
  • Zdedené IQ by mohlo prispieť k pretrvávajúcej chudobe, ale vo videu sa o tom nehovorí.
  • Heckman tvrdí, že je to jeden z dôvodov pretrvávajúcej chudoby.
  • Heckman tvrdí, že je to jeden z dôvodov pretrvávajúcej chudoby.
  • Heckman tvrdí, že je to jeden z dôvodov pretrvávajúcej chudoby.

12.13 Bezplatné štúdium na vysokých školách: môže byť spravodlivé voči neštudentom?

danosti
Skutočnosti o človeku, ktoré môžu ovplyvniť jeho príjem, napríklad bohatstvo, ktoré vlastní, či už ide o pôdu, nehnuteľnosti alebo portfólio akcií (podiely). Zahŕňajú aj úroveň a kvalitu vzdelania, špeciálne školenia, počítačové jazyky, s ktorými daný človek dokáže pracovať, pracovné skúsenosti zo stáží, občianstvo, či má daná osoba víza (alebo zelenú kartu) potrebné na zamestnanie na konkrétnom trhu práce, štátnu príslušnosť, pohlavie danej osoby, a dokonca jej rasu či sociálnu vrstvu. Pozri aj: ľudský kapitál.

Keď človek vstúpi na trh práce, vzdelanie – jeho kvalita, množstvo a obsah – je jeho danosťou, ktorá ovplyvňuje jeho mzdu, ako aj druhy tovarov a služieb a možné inovácie, ktoré môžu občania krajiny využívať. Vlády vyčleňujú daňové príjmy na financovanie vysokoškolského vzdelávania z dôvodov efektívnosti aj spravodlivosti.

Ak vezmeme do úvahy predovšetkým efektívnosť, bez štátnej podpory by ľudia museli platiť náklady na svoje vlastné štúdium (alebo štúdium svojich detí), čo by viedlo k nižšiemu počtu vysokoškolských študentov, ako je podľa ekonómov žiaduce, a to z dvoch dôvodov súvisiacich s efektívnosťou:

  • Pozitívne externality vzdelania: Výhody vyššieho vzdelania sú súkromné – plynúce jednotlivcovi, ktorý vzdelanie získal, a verejné – plynúce ľuďom, s ktorými pracuje, susedom, priateľom a iným (tieto pozitívne externality sú podobné tým, ktoré sme skúmali v kapitole 11). Pozitívne externality vysokoškolského vzdelania spôsobujú, že by si jednotlivci konajúci vo vlastnom záujme „nekúpili“ dostatočné vzdelanie, ak by neexistovala vládna politika znižovania poplatkov za vysokoškolské štúdium alebo podpora štúdia formou štipendií.
  • Úverové obmedzenia: Je tiež efektívne, aby vlády podporovali vysokoškolské vzdelávanie, pretože niektoré rodiny nemajú finančné prostriedky a nemôžu si požičať dostatok peňazí na financovanie vysokoškolského štúdia svojich detí, a to aj v prípadoch, keď súkromné výhody prevyšujú súkromné náklady. Tento problém vzniká, pretože, ako sme videli v kapitole 9, existuje konflikt záujmov medzi dlžníkom (v tomto prípade študentom) a veriteľom (bankou), keďže banka si nemôže byť istá, že študent pôžičku neskôr splatí. Riešením by bolo, keby študent poskytol zábezpeku, ale na rozdiel od prípadu hypotekárneho úveru na kúpu domu alebo vozidla, pri ktorom je zábezpekou dom alebo auto, pri študentskej pôžičke neexistuje žiadna predajná zábezpeka v prípade, že študent pôžičku nespláca.

Cvičenie 12.6 Riešenia problému úverových obmedzení

„Aktívom“ získaným štúdiom na univerzite sú vedomosti, schopnosti riešiť problémy a kontakty, ktoré človek vďaka vysokoškolskému vzdelaniu získal. Nižšie sú opísané dva spôsoby, ako toto aktívum premeniť na zábezpeku (ako pri pôžičke na auto alebo hypotéke na bývanie). Porovnajte a zhodnoťte tieto riešenia problému úverových obmedzení z hľadiska efektívnosti a spravodlivosti.

  1. Jedným z navrhovaných riešení problému úverových obmedzení je, že spoločnosť alebo iná organizácia by mohla vybrať nádejných študentov stredných škôl a ponúknuť im zaplatenie celých nákladov na vysokoškolské štúdium (študijný program, ktorý si spoločnosť vyberie) výmenou za súhlas študenta pracovať pre spoločnosť počas desiatich rokov za podmienok, ktoré určí spoločnosť.
  2. V 19. storočí mnohí Európania, ktorí sa chceli presťahovať do Severnej Ameriky, no nemali dostatok finančných prostriedkov a nemohli si požičať na zaplatenie transatlantickej cesty, súhlasili s takzvanou nádenníckou zmluvou. Ich budúci severoamerický zamestnávateľ im zaplatil cestu a na oplátku bola osoba povinná pre zamestnávateľa pracovať, niekedy aj mnoho rokov.

Otázky spojené so spravodlivosťou vznikajú preto, lebo mnohí ľudia považujú vzdelanie za záslužný statok, ktorý by mal byť dostupný všetkým bez ohľadu na ich schopnosť platiť zaň.

Vzhľadom na to, že splnenie týchto dvoch cieľov – spravodlivosti a efektívnosti – si vyžaduje určitý druh štátnej podpory, spôsoby financovania vysokoškolského vzdelávania sa vo svete veľmi líšia. Napríklad:

  • Žiadne poplatky: v mnohých európskych krajinách je vysokoškolské vzdelávanie financované vládou a študenti neplatia žiadne poplatky (alebo platia veľmi nízke poplatky).
  • Vysoké poplatky: v iných krajinách študenti (alebo ich rodiny) platia podstatnú časť nákladov na vysokoškolské vzdelávanie.

Tam, kde sú poplatky vysoké, sú iba niektoré rodiny schopné ich zaplatiť. Študenti z iných rodín si na tento účel berú pôžičky.

  • V USA alebo Thajsku (a ďalších krajinách): pôžičky sa splácajú rovnako ako hypotéka na dom.
  • V Austrálii a Spojenom kráľovstve (a ďalších krajinách): suma, ktorú študent spláca, závisí od výšky jeho príjmu. Absolventi s dobre platenou prácou splácajú celú požičanú sumu, ale tí s nízkym príjmom splácajú len časť požičanej sumy alebo dokonca žiadnu. Tieto pôžičky sa nazývajú „pôžičky podmienené príjmom“.
  • V minulosti: Napríklad vo Veľkej Británii a USA, keď bolo vysokoškolské vzdelávanie financované výlučne zo súkromných zdrojov, prakticky všetci študenti pochádzali z bohatých rodín, ktoré platili školné a tiež poplatky za drahé prípravné štúdium, ktoré bolo fakticky podmienkou prijatia.

Zamyslime sa nad týmito piatimi spôsobmi financovania vysokoškolského vzdelávania z hľadiska efektívnosti a spravodlivosti (zhrnuté na grafe 12.15 nižšie).

  1. 100 % súkromné financovanie vysokoškolského vzdelávania rodinami študentov: v súčasnosti sa to považuje za nespravodlivé. Porušuje to základné princípy rovnosti príležitostí a vzdelania ako záslužného statku. Keďže v dôsledku toho majú deti vysoko platených a dobre vzdelaných ľudí tiež tendenciu byť vysoko platené a dobre vzdelané, prispieva to k udržiavaniu príjmových rozdielov v rodinách z generácie na generáciu. Je to neefektívne, pretože to obmedzuje vysokokvalitné vzdelanie na malú skupinu, z ktorej nie všetci sú schopní využiť ho, a zároveň odopiera vysokoškolské vzdelanie talentovaným deťom menej majetných ľudí.
  2. Možnosť bez poplatkov: táto možnosť rieši neefektívnosť nedostatočného vzdelania v prípade 100 % súkromného financovania tým, že odstraňuje súkromné náklady na štúdium. Ale ide do druhého extrému: motivuje aj tých, ktorí očakávajú, že z vysokoškolského vzdelávania budú mať len veľmi malý úžitok, aby ho navštevovali, a to so značnými nákladmi pre daňových poplatníkov. Mnohí tiež považujú túto možnosť za nespravodlivú, pretože študenti zapísaní na vysokoškolské štúdium zvyčajne pochádzajú z rodín s oveľa vyššími príjmami ako tí, ktorí nemajú deti na univerzite, takže možnosť štúdia bez poplatkov je bezplatnou štátnou službou, ktorú využívajú neúmerne viac dobre situovaní ľudia.
  3. Vysokoškolské vzdelávanie financované zo súkromného úveru: táto možnosť existuje, ale nikdy nebola hlavným zdrojom financovania. Dôvodom je, že na rozdiel od pôžičky na kúpu domu alebo auta dlžník nezískava majetok, ktorý by mohol byť použitý ako zábezpeka (poistenie veriteľa proti stratám, ak dlžník nemôže splácať). Nadobudnutým aktívom sú zručnosti, ktoré sú obsiahnuté v samotnej osobe, a (pretože otroctvo je nezákonné) táto osoba nemôže prepísať vlastníctvo seba samej na veriteľa (viac informácií nájdete v cvičení 12.6).
  4. Vládou podporovaná možnosť študentských pôžičiek so splácaním závislým od príjmu: poskytnutím pôžičiek rodinám, ktoré by inak boli vylúčené z možnosti požičať si dostatok finančných prostriedkov, sa zvyšujú možnosti vzdelávania pre menej majetných. Keďže splácanie závisí od príjmu (je ním podmienené), ktorý študent neskôr dosiahne, rieši tento spôsob aj dva nedostatky študentských pôžičiek. Prvým je, že príjem bývalého študenta sa môže z roka na rok meniť, čo sťažuje splácanie v obdobiach nízkeho príjmu (alebo nezamestnanosti).

Autor CORE Antonio Cabrales s kolegami skúma, ako by systém pôžičiek podmienených príjmom fungoval v Španielsku, kde trh práce pre mladých absolventov vysokých škôl funguje slabo.

Druhým nedostatkom je, že povinnosť bezpodmienečne splácať pevne stanovenú sumu vedie študentov k tomu, že sa radšej zameriavajú na odbory, o ktorých si myslia, že im prinesú spoľahlivý vysoký príjem, než na odbory, ktoré majú radi alebo v ktorých sú najtalentovanejší. Výsledkom je nesúlad medzi vzdelávacími zdrojmi určenými napríklad na inžinierske vzdelanie a študentmi, ktorí sa prihlásili na inžinierske štúdium a ktorí by sa možno lepšie hodili na štúdium odborov spojených s menej platenými povolaniami, ako je napríklad jazykové vzdelávanie alebo učiteľstvo na základných školách.

Tí, ktorí si vezmú pôžičku podmienenú príjmom, sú chránení pred najhoršími šokmi v príjmoch, pretože je stanovený maximálny podiel príjmu dlžníka, ktorý sa musí splatiť v každom roku. Napríklad v Austrálii a Anglicku je to 8 % a 9 %, takže existuje akási poistka proti ťažkostiam a nesplácaniu. A keďže splácaná suma závisí od príjmu, študent nie je ovplyvnený, aby sa zameral na odbory s vysokými príjmami. V praxi ani jeden druh systému pôžičiek nepokrýva úplné náklady na vysokoškolské vzdelanie a medzera je vyplnená kombináciou všeobecných daní a príjmov zo súkromných univerzitných fondov.

  1. Nulové školné s daňou podmienenou výškou príjmu pre absolventov: ide o návrh, podľa ktorého by štúdium na univerzite bolo bezplatné, ale študentom by vznikla daňová povinnosť (neskôr v živote)a celkové príjmy z nej by financovali vysokoškolské vzdelávanie (buď úplne, alebo skôr čiastočne). Podobne ako pri pôžičkách podmienených príjmom by výška zaplatenej dane závisela od dosiahnutého príjmu. Výsledkom by bolo zníženie tlaku, ktorý študenti pociťujú pri výbere vysoko zárobkových odborov, aby boli schopní splácať svoje pôžičky (nízko zárobkové odbory by viedli k zamestnaniam s nižšími daňami pre absolventov).
Opatrenie  Efektívnosť  Spravodlivosť
Súkromné univerzity financované z poplatkov platených rodinami študentov  Nedostatočné vzdelanie  Upevňuje nespravodlivú nerovnosť (dedičstvo po rodičoch)
Bezplatné univerzity financované zo všeobecných daní  Priveľa vzdelávania  Nespravodlivé: poskytuje bezplatnú verejnú službu bohatým rodinám
Súkromné univerzity ako vyššie, ale študenti (a rodiny) si požičiavajú na zaplatenie  Nedostatočné vzdelanie (úverové obmedzenia)  Nespravodlivé: rodičia alebo študenti, ktorí nemajú dostatok majetku, si nemôžu požičať
Príjmovo podmienené vládne pôžičky študentom  Závisí od charakteru opatrenia  Závisí od charakteru opatrenia
Bezplatné školné s daňou pre absolventov podmienenou príjmom  Závisí od charakteru opatrenia  Závisí od charakteru opatrenia

Tabuľka 12.15 Financovanie vysokoškolského štúdia.

Pôžičky podmienené príjmom alebo bezplatné štúdium s daňovou povinnosťou podmienenou príjmom sú schopné odstrániť väčšinu nedostatkov ostatných systémov, v závislosti od toho, ako sú navrhnuté. Napríklad predpokladajme, že by politici alebo voliči chceli agresívne podporiť rovnaký prístup k vysokoškolskému vzdelávaniu bez toho, aby rozšírili objem použitých verejných zdrojov. Mohli by zaviesť možnosť bezplatného štúdia s prudko odstupňovanou daňou podmienenou príjmom absolventov. Tí, ktorí po ukončení štúdia dostanú vysoké príjmy, zaplatia viac, ako sú ich náklady na vzdelanie, zatiaľ čo tí s nízkymi príjmami zaplatia veľmi málo.

12.14 Distribučný vplyv verejných politík: Regulácia výšky nájomného

Ďalším opatrením, ktoré sa často obhajuje z dôvodu spravodlivosti, je regulácia výšky nájomného. Regulácia výšky nájomného je právne záväzné obmedzenie nájomného, ktoré môžu prenajímatelia účtovať nájomníkom. Prenajímatelia (vlastníci bytov, ktoré sa prenajímajú) sú zvyčajne oveľa bohatší ako ľudia, ktorým prenajímajú byty. Regulácia výšky nájomného sa obhajuje ako spôsob prerozdelenia príjmov od prenajímateľov k nájomníkom. Mnohí tiež považujú primerané bývanie za záslužný statok, ktorý má byť dostupný všetkým bez ohľadu na ich príjem, čo je druhý dôvod, ktorý sa často navrhuje na podporu regulácie výšky nájomného.

Zákony o regulácii výšky nájomného sú bežné v niektorých veľkých mestách v USA vrátane Los Angeles, San Francisca, New Yorku a Washingtonu. Regulácia výšky nájomného je zvyčajne spojená s obmedzeniami podmienok, za ktorých môže prenajímateľ nájomníka vysťahovať.

Z ekonomického hľadiska je regulácia výšky nájomného podobná minimálnej mzde: jej cieľom je zlepšiť ekonomické podmienky menej majetných ľudí (nájomníkov, pracovníkov s nízkymi mzdami) stanovením ceny (nižšieho nájomného, vyššej mzdy), ktorá je priaznivá pre ich záujmy.

Analýzu minimálnej mzdy spolu s videom Ekonóm v akcii od jedného z popredných výskumníkov v tejto oblasti nájdete v 19. kapitole knihy The Economy.

Trh s nájomným bývaním: prebytok nájomcov a prebytok prenajímateľov

Na štúdium vplyvu regulácie nájomného môžeme použiť model ponuky a dopytu. Pripomeňme si, že v kapitole 7 nám model trhu s chlebom umožnil identifikovať dve zložky výhod z obchodu:

  • Prebytok spotrebiteľa: vychádza zo skutočnosti, že u väčšiny kupujúcich ochota platiť prevyšovala cenu.
  • Prebytok výrobcu: vychádza z toho, že cena, za ktorú sa chlieb predáva, prevyšuje u väčšiny pekární hraničné náklady na jeho výrobu, čo umožňuje dosiahnuť prebytok výrobcu.

Tu tieto koncepty prispôsobíme trhu s prenájmom, teda rozoznávame:

  • Prebytok nájomcu: vzniká preto, že u väčšiny nájomcov ich ochota platiť za byt prevyšuje nájomné, ktoré skutočne platia. Je teda podobný prebytku spotrebiteľa.
  • Prebytok prenajímateľa: nájomné, ktoré väčšina prenajímateľov dostáva, prevyšuje hraničné náklady na poskytnutie bytovej jednotky na trhu. V tomto smere je podobný prebytku výrobcu.

Graf 12.16 znázorňuje tieto koncepty v rovnovážnom stave hypotetického nájomného trhu. Aby mal model zmysel, predpokladajme, že v meste existujú dve triedy ľudí: prenajímatelia a nájomcovia. Tí druhí výrazne prevyšujú počet tých prvých, čo im v demokracii dáva možnosť prijať legislatívu obmedzujúcu nájomné, ktoré si môžu prenajímatelia účtovať, podobne ako Angela a jej kolegovia v kapitole 5 odhlasovali skrátenie pracovného času.

Nájomný trh po zavedení regulácie výšky nájomného.
Celá obrazovka

Graf 12.16 Nájomný trh po zavedení regulácie výšky nájomného.

Nájomný trh pred reguláciou výšky nájomného
: Trh je v rovnováhe (bod G), pričom každý z X0 bytov sa prenajíma za cenu p0.
Celá obrazovka

Nájomný trh pred reguláciou výšky nájomného

Trh je v rovnováhe (bod G), pričom každý z X0 bytov sa prenajíma za cenu p0.

Prebytok nájomcov a prebytok prenajímateľov pred reguláciou výšky nájomného
: Svetločervená plocha znázorňuje prebytok nájomcov a svetlomodrá plocha znázorňuje prebytok prenajímateľov.
Celá obrazovka

Prebytok nájomcov a prebytok prenajímateľov pred reguláciou výšky nájomného

Svetločervená plocha znázorňuje prebytok nájomcov a svetlomodrá plocha znázorňuje prebytok prenajímateľov.

Regulácia výšky nájomného ovplyvňuje rovnovážnu cenu a množstvo
: Regulácia výšky nájomného znižuje cenu bytu na pR a znižuje počet ponúkaných bytov na XR.
Celá obrazovka

Regulácia výšky nájomného ovplyvňuje rovnovážnu cenu a množstvo

Regulácia výšky nájomného znižuje cenu bytu na pR a znižuje počet ponúkaných bytov na XR.

Prebytok nájomcov a prebytok prenajímateľov pri regulácii výšky nájomného
: Prebytok nájomcu je teraz súčtom svetločervenej a zelenej plochy (FBDpR) a prebytok prenajímateľa je teraz (menšia) svetlomodrá plocha (pRDE).
Celá obrazovka

Prebytok nájomcov a prebytok prenajímateľov pri regulácii výšky nájomného

Prebytok nájomcu je teraz súčtom svetločervenej a zelenej plochy (FBDpR) a prebytok prenajímateľa je teraz (menšia) svetlomodrá plocha (pRDE).

Víťazi a porazení pri regulácii výšky nájomného
: Regulácia výšky nájomného vedie k prerozdeleniu prebytku od prenajímateľov k nájomcom (plocha p0CDpR) a k stratám mŕtvej váhy pre nájomcov aj prenajímateľov (plochy BCG and CDG).
Celá obrazovka

Víťazi a porazení pri regulácii výšky nájomného

Regulácia výšky nájomného vedie k prerozdeleniu prebytku od prenajímateľov k nájomcom (plocha p0CDpR) a k stratám mŕtvej váhy pre nájomcov aj prenajímateľov (plochy BCG and CDG).

Na vodorovnej osi je počet bytových jednotiek na prenájom. Pre zjednodušenie predpokladáme, že všetky majú rovnakú kvalitu a že prenajímatelia nemôžu účtovať rôznym ľuďom rôzne nájomné, takže budeme uvažovať len o jednom nájomnom, ktoré sa meria na zvislej osi. Krivka ponuky hovorí, koľko bytových jednotiek sa bude ponúkať pri danom nájomnom. Vyššia cena prinesie na trh viac jednotiek, a to aj v krátkodobom horizonte, pretože prenajímatelia nájdu spôsob, ako premeniť nevyužívané priestory na byty. Z dlhodobého hľadiska samozrejme vyššie nájomné zvýši ziskovosť vlastníctva nájomných bytov a stimuluje novú výstavbu.

Krivka dopytu poskytuje odpoveď na otázku: ak je cena prenájmu p, koľko bytových jednotiek bude predstavovať dopyt? Pri nižšom nájomnom je dopyt po väčšom počte bytov, pretože viac ľudí sa rozhodne bývať v meste alebo nebývať s rodičmi či spolubývajúcimi.

Na grafe vidíme, že pred zavedením regulácie výšky nájomného bolo nájomné p0 a počet prenajatých jednotiek bol X0, pričom prebytok nájomcov a prebytok prenajímateľov predstavujú farebné plochy.

Regulácia výšky nájomného znižuje celkový prebytok a mení usporiadanie toho, kto ho získava

Zavedením regulácie výšky nájomného sa cena nájomného zníži na pR a prenajímatelia reagujú tým, že poskytnú menej jednotiek, čím sa dostupný počet zníži na XR. Všimnime si, že pri menšom počte prenajímaných jednotiek ochota platiť najmenej ochotného nájomcu (výška krivky dopytu pri XR) prevyšuje hraničné náklady na uvedenie ďalších jednotiek na trh. V takom prípade existujú ľudia, ktorí by boli ochotní prenajať si jednotky nad rámec XR, ktoré sa ponúkajú za cenu prevyšujúcu hraničné náklady. Dopyt po nájomnom bývaní s regulovaným nájomným teda prevyšuje ponuku.

Má to dva dôsledky:

  • Prerozdelenie nájomcom: časť toho, čo bolo predtým prebytkom prenajímateľov, je teraz súčasťou prebytku nájomcov. To bol zamýšľaný účinok tejto politiky.
  • Zníženie celkového prebytku: stratu mŕtvej váhy (ušlý prebytok) vyplývajúcu zo zníženej ponuky nájomného bývania v rámci regulácie výšky nájomného čiastočne znášajú nájomníci (horný trojuholník plochy straty mŕtvej váhy) a čiastočne prenajímatelia (dolný trojuholník).

Čistý efekt týchto dvoch zmien je, že prenajímatelia jednoznačne prehrali. Ich prebytok je nižší ako predtým z dvoch dôvodov: po prvé, znášajú časť straty mŕtvej váhy a po druhé, časť toho, čo bolo predtým ich prebytkom, preniesli na nájomcov.

Vplyv na nájomcov sa vyhodnocuje zložitejšie. Podobne ako prenajímatelia, aj oni zaznamenali určitú stratu mŕtvej váhy, ale zároveň získali časť z toho, čo predtým patrilo prenajímateľom. Ich čistý zisk predstavuje zelený obdĺžnik p0CDpR mínus oranžový trojuholník BCG.

Na obrázku je prebytok získaný na úkor prenajímateľov väčší ako strata mŕtvej váhy, ktorú pociťujú nájomcovia. Politika im teda priniesla výhody, ako bolo v pláne, aj keď znížila ponuku bývania. Regulácia výšky nájomného je spôsob, ako rozdeliť menší koláč, z ktorého väčší kus pripadne nájomcom.

Keďže koláč je v dôsledku straty mŕtvej váhy menší, prebytok, ktorý nájomcovia stratili, musí byť väčší ako prebytok, ktorý získali prenajímatelia. To znamená:

Takže:

Existuje lepší spôsob, ako pomôcť ľuďom, ktorí sú na tom horšie?

Je tiež možné, že regulácia výšky nájomného by mohla menej majetným ľuďom skôr uškodiť, ako im pomôcť, ako to bolo v tomto prípade. Náklady spôsobené nájomcom vo forme straty mŕtvej váhy mohli prevýšiť zisky, ktoré získali ako časť toho, čo predtým predstavovalo prebytok prenajímateľov.

Cvičenie 12.7 Rozdelenie prebytku pri regulácii výšky nájomného

Pomocou grafu podobného grafu 12.16 nakreslite krivky ponuky a dopytu tak, aby náklady, ktoré vzniknú nájomcom (strata mŕtvej váhy), boli vyššie ako ich zisky zo získania väčšieho podielu na prebytku.

Existuje lepší spôsob, ako pomôcť ľuďom, ktorí sú na tom horšie? Ako sa môžeme poučiť zo skúseností Angely a Bruna v kapitole 5? Pripomeňme si, že Angela a jej priatelia využili svoje novozískané volebné právo na presadenie legislatívy, ktorá viedla k výsledku, ktorý uprednostňovali, ale ktorý bol Pareto neefektívny. Z novej pozície väčšej vyjednávacej sily, ktorú im poskytla demokracia, mali predstavu, že by mohli dosiahnuť nejakú dohodu s Brunom (a ostatnými členmi Brunovej triedy), ktorá by v porovnaní s novým východiskovým stavom priniesla všetkým lepšie podmienky.

Prenesme Angelu a Bruna do modernejšej doby. Teraz žijú v San Franciscu a Bruno, manažér v spoločnosti Apple, je prenajímateľ. Angela, vodička Uberu, je nájomníčka. Obaja sa od kapitoly 5 naučili aj veľa o ekonómii. Keď teda Angela ide za Brunom s grafom 12.16, nemusí mu veľa vysvetľovať. Angela zostala rovnako asertívna.

Angela
Pozri, Bruno, sme ochotní hlasovať za zrušenie regulácie výšky nájomného, ak nám ty a tvoji kamaráti prenajímatelia jednoducho prevediete nejaké peniaze, aby sme sa mali rovnako dobre alebo lepšie ako pri regulácii výšky nájomného.
Bruno
Koľko by ste potrebovali?

Angela Brunovi ukáže tabuľku 12.17.

   Získaný alebo stratený prebytok prenajímateľa (P) a nájomcu (N). Plocha na grafe 12.16  Vypočítaná plocha ($)  Suma (v tis. $)
1  Predtým prebytok P, teraz prebytok N  Obdĺžnik p0CDpR  350 000 × 500  175 000
2  Podiel P na strate mŕtvej váhy  Trojuholník CDG  150 000 × 500 × 1/2  37 500
3  Podiel N na strate mŕtvej váhy  Trojuholník BCG  150 000 × 500 × 1/2  37 500
4  (Čistá) strata prebytku P  p0CDpR + CDG  Riadok 1 plus riadok 2  212 500
5  (Čistý) zisk prebytku N  p0CDpR - BCG  Riadok 1 mínus riadok 3  137 500

Tabuľka 12.17 Mesačné zisky a straty v porovnaní s rovnovážnym stavom trhu bez regulácie výšky nájomného. (Údaje v tabuľke vychádzajú z grafu 12.16, pričom p0 = 1 500 $, pR = 1 000 $, X0 = 500 000, XR = 350 000, a cena v bode A = 2 000 $.)

Z tabuľky je zrejmé, že ak by prenajímatelia previedli 137,5 milióna $ mesačne na nájomcov, nájomcovia by na tom boli rovnako dobre ako pri regulácii výšky nájomného a prenajímatelia by na tom boli oveľa lepšie (zaplatiť 137,5 milióna $ priamo nájomcom je lepšie ako stratiť celkovo 212,5 milióna $ v podobe nižšieho nájomného a strát mŕtvej váhy). Brunovi by sa to zdalo ako výhodná ponuka.

Angela by samozrejme rýchlo zdôraznila, že ak by prenajímatelia na nájomníkov previedli 212,5 milióna $, potom by na tom prenajímatelia neboli o nič horšie ako pri regulácii výšky nájomného a nájomníci by na tom boli oveľa lepšie (prevod 212,5 milióna $ prekonáva čistý prínos pre nájomníkov z nižšieho nájomného, ale zo zníženého počtu prenajatých bytov).

Títo dvaja by sa potom mohli dohodnúť na nejakej kompromisnej sume, na základe ktorej by sa mali lepšie prenajímatelia aj nájomcovia.

Táto epizóda z príbehu Angely a Bruna je, podobne ako ostatné, vymyslená. Ťažko si predstaviť, ako by sa takéto prevody od prenajímateľov k nájomcom mohli uskutočniť v praxi. Príbeh však zdôrazňuje jeden dôležitý cieľ: ak je to možné, politiky, ktoré majú poskytnúť väčší kus koláča menej majetným, by mali byť navrhnuté tak, aby sa koláč zväčšil. Alebo aspoň aby sa nezmenšil.

Údaje na grafe 12.14 ukazujú, že mnohé krajiny našli spôsob, ako poskytnúť väčší kus príjmu menej majetným a zároveň koláč zväčšiť. V porovnaní s USA, Francúzskom a Talianskom sa napríklad Nemecko, Nórsko a Fínsko tešili rýchlejšiemu rastu priemerných príjmov a zároveň väčšiemu podielu príjmov, ktorý pripadá na chudobnejších.

Zváženie prínosov a strát pre rôzne skupiny spoločnosti

Je pôsobivé, čo tieto krajiny dosiahli – väčší diel väčšieho koláča poskytli ľuďom, ktorí sú na tom horšie. Nemyslíme si však, že by sa mali vylúčiť opatrenia, ktoré prerozdeľujú koláč, aj keď ho zmenšujú. Skutočnosť, že v prípade regulácie výšky nájomného musí byť prebytok, o ktorý prichádzajú prenajímatelia, vyšší ako prebytok, ktorý získavajú nájomníci, nie je dôvodom na odpor voči tomuto opatreniu: nezabúdajme, že jeho cieľom bolo pomôcť nájomníkom, a to sa aj podarilo.

Opatrenia prerozdeľovania príjmov sa často obhajujú na základe toho, že poskytnutie dodatočných príjmov jednej skupine (zvyčajne tej chudobnejšej) sa cení viac ako príjmy, o ktoré príde iná skupina (zvyčajne s vyššími príjmami). Základnou myšlienkou je, že užitočnosť pre ľudí sa dá porovnať a potreby, ktoré si uspokojí chudobná rodina (napríklad lepšie bývanie), sú dôležitejšie ako zníženie výdavkov (možno na druhé bývanie), ktoré pocíti dobre situovaná rodina.

Ak sa vrátime k tabuľke 12.17, vidíme, že ak by sme ziskom nájomcov priradili hodnotu, ktorá by bola dvojnásobkom hodnoty nákladov prenajímateľov, výrazne by ich prevýšili (2 × 137,5 milióna a 212,5 milióna).

Cvičenie 12.8 Zavedenie regulácie výšky nájomného

Predstavte si, že ste tvorcom politiky a zvažujete zavedenie regulácie výšky nájomného, ktorej distribučné efekty sú znázornené v tabuľke 12.17. Ziskom nájomcov pripisujete vyššiu hodnotu ako stratám prenajímateľov, pretože chcete zvýšiť životnú úroveň menej majetných (nájomcov) aj za cenu nákladov pre tých, ktorí sú na tom lepšie (prenajímateľov). Práve sme si ukázali, že ak je hodnota pripisovaná ziskom nájomcov dvojnásobná ako hodnota strát prenajímateľov, potom prínosy politiky prevyšujú náklady.

Akú najmenšiu hodnotu môžu mať zisky nájomcov, aby prínosy politiky prevýšili náklady?

12.15 Záver

Vlády a trhy patria medzi dve najdôležitejšie ekonomické inštitúcie súčasnosti. Podobne ako iné dôležité ekonomické inštitúcie, ako sú rodiny a firmy, každá z nich má osobitné výhody a nedostatky pri organizovaní ekonomických aktivít.

Trhy môžu umožniť veľkému počtu ľudí vzájomne výhodné obchody, pričom sa pri sprostredkovaní informácií spoliehajú skôr na ceny ako na centralizované plánovanie alebo koordináciu. Trhy však nie sú ideálne v prípadoch amorálnych trhov alebo záslužných statkov. A dokonca aj v prípade statkov, kde sú trhy prijateľné, bežne dochádza k zlyhaniam trhu. Preto potrebujeme vládu, aby vyrábala a distribuovala niektoré druhy statkov a pomáhala riešiť nespravodlivosť alebo neefektívnosť vyplývajúcu zo zlyhaní trhu.

vláda
Jediný orgán na určitom území, ktorý môže určovať, čo ľudia smú a nesmú robiť, a smie na dosiahnutie tohto cieľa legitímne používať silu a obmedzenia slobody jednotlivca. Označuje sa aj ako: štát.
politicky uskutočniteľný
Možnosť realizácie vzhľadom na existujúce politické inštitúcie.

Vláda sa odlišuje od ostatných ekonomických hráčov, pretože má právomoc konať v mene všetkých ľudí na danom území a vyžadovať od občanov, aby dodržiavali jej rozhodnutia. Tieto právomoci umožňujú vláde byť úspešným riešiteľom problémov, ale zároveň sa sama môže stať problémom. Existuje mnoho príkladov, keď sa vlády viac starali o získavanie politickej renty ako o záujmy svojich občanov.

V dobre spravovaných spoločnostiach je demokracia politickou inštitúciou, ktorá dáva občanom právomoc odvolať vládu. Táto politická zodpovednosť obmedzuje to, čo môžu vlády robiť na podporu svojich súkromných záujmov. Aj tak vzťah principál-agent medzi vládnymi úradníkmi a občanmi, ktorý existuje ako dôsledok rozdielnych cieľov, znamená, že niektoré opatrenia nie sú politicky uskutočniteľné.

Okrem politickej uskutočniteľnosti existujú ďalšie dva dôvody, prečo môžu vlády zlyhať pri prijímaní opatrení, ktoré riešia problémy spoločnosti. Po prvé, opatrenie nemusí byť ekonomicky uskutočniteľné, čo znamená, že efektívny a spravodlivý výsledok nevytvára Nashovu rovnováhu. Po druhé, opatrenie nemusí byť administratívne uskutočniteľné, čo znamená, že vláda ho vzhľadom na dostupné informácie a svoju fiškálnu kapacitu nemôže v praxi realizovať. Rozsah, v akom môžu vlády riešiť problémy nespravodlivosti a neefektívnosti, závisí od obmedzení vyplývajúcich z ekonomickej, politickej a administratívnej uskutočniteľnosti.

12.16 Praktické úlohy z ekonómie: Opatrenia vlády a popularita: Vyplácanie hotovosti v Hongkongu

V podkapitolách 12.7 – 12.11 sme sa zaoberali prioritami vládnych výdavkov v rôznych krajinách a diskutovali sme o tom, ako ekonomická, administratívna a politická uskutočniteľnosť ovplyvňuje politické rozhodnutia vlády.

Dôležitou úlohou vlády je využívať daňové prostriedky na zabezpečenie tovarov a služieb pre svojich občanov. Ak má vláda rozpočtový prebytok (dane prevyšujú verejné výdavky), môže sa rozhodnúť zvýšiť výdavky na verejné programy alebo zlepšiť tovary a služby poskytované občanom.

V rámci empirického projektu 12 v Praktických úlohách z ekonómie sa pozrieme na nekonvenčné opatrenie hongkonskej vlády z roku 2011, podľa ktorého vláda každému občanovi vo veku minimálne 18 rokov vyplatila určitú paušálnu sumu. Posúdime efekty, ktoré táto politika mohla mať na nerovnosť, a prediskutujeme niektoré dôvody, prečo si vlády môžu zvoliť toto opatrenie namiesto iných redistribučných opatrení.

Otvorte si empirický projekt 12 v Praktických úlohách z ekonómie, kde na tejto úlohe môžete pracovať.

Čo sa naučíte

V tomto projekte sa naučíte:

  • zakresľovať Lorenzove krivky,
  • vyhodnocovať efekty politického opatrenia na nerovnosti v príjmoch,
  • konvertovať bunky z textového na číselný formát,
  • konvertovať nominálne hodnoty na reálne hodnoty (rozšírenie).

12.17 Literatúra

  1. Alvin E. Roth. 2007. ‘Repugnance as a Constraint on Markets’. Journal of Economic Perspectives 21 (3): pp. 37–58. 

  2. Peter Lindert. 2004. Growing Public: Social Spending and Economic Growth since the Eighteenth Century. Cambridge: Cambridge University Press. 

  3. Jon Bakija, Lane Kenworthy, Peter Lindert, and Jeff Madrick. 2016. How Big Should Our Government Be? Berkeley: University of California Press. 

  4. Andrei Shleifer. 1998. ‘State versus private ownership’. Journal of Economic Perspectives 12 (4): pp. 133–50. 

  5. Alexander Hamilton, James Madison, and John Jay (1961). The Federalist. Middletown, Ct., Wesleyan University Press. 

  6. Monica Martinez-Bravo, Gerard P. I. Miquel, Nancy Qian, and Yang Yao. 2014. ‘Political reform in China: The effect of local elections’. NBER Working Papers No. 18101. 

  7. Joseph Schumpeter. 1918. ‘The crisis of the tax state.’ Reproduced in Swedberg R. (ed.) 1991. Joseph A. Schumpeter, The Economics and Sociology of Capitalism. Princeton University Press. 

  8. Timothy Besley and Torsten Persson. 2014. ‘Why do developing countries tax so little?’ The Journal of Economic Perspectives 28 (4): pp. 99–120. 

  9. Imran Rasul and Daniel Rogger. 2016. ‘Management of bureaucrats and public service delivery: Evidence from the Nigerian civil service’. The Economic Journal 128 (608): pp. 413–46. 

  10. Joshua L. Kalla and David E. Broockman. (2015). ‘Campaign contributions facilitate access to congressional officials: A randomized field experiment’. American Journal of Political Science 60 (3): pp. 1–14. 

  11. Harold D. Lasswell. 1936. Politics; who gets what, when and how. New York: Whittlesey House. 

  12. James J. Heckman. 2013. Giving Kids a Fair Chance. Cambridge, MA: MIT Press.